tenými fúzmi, bol jedným z prvých, kto po nej kráčali. Narodil sa v Cambrai vo Francúzsku 1. júla 1872 – pred 135 rokmi.
„Nič som nevidel. Ani Francúzsko, ani Anglicko. Bol som sám, bol som stratený. Potom som uvidel Doverské útesy!“ Takto Blériot opísal okamih, keď pri lete z Francúzska na Britské ostrovy konečne uvidel pevninu.
Lietadlo z plátna
Jeho úľava po nekonečných 37 minútach letu v neznámom prostredí a v neistote, či ešte niekedy uvidí zem, musela byť obrovská. Pre tých, čo dnes lietajú pravidelne, je to len ťažko pochopiteľný pocit, ale treba si uvedomiť, že Blériot sedel v lietadle, ktorého motor bol slabší ako to, čo má pod kapotou väčšina dnešných áut. Hovoriť o jeho spoľahlivosti nemá význam. Odvážny letec mal navyše k dispozícii jediný palubný prístroj – ukazovateľ tlaku oleja. Teda nič, čo by mu ukázalo správny smer. Počas letu nad morom stačil silnejší vietor, ktorý by ho zniesol z kurzu a pád do vody by bol neodvratný. Na porovnanie – v súčasnosti majú družicovú navigáciu už aj vetrone či rogalá.
A ak si ešte predstavíme chatrnú konštrukciu Blériotovho lietadla z plátna, dreva a oceľových drôtov, potom je ľahké predstaviť si radosť slávneho aviatika. Rovnako veľká bola, samozrejme, aj jeho sláva spojená s odmenou tisíc libier. Vypísal ju londýnsky Daily Mail pre prvého odvážlivca, čo kanál preletí. Svet bol jednoducho v úžase. Len v roku 1903 prvýkrát vzlietli bratia Wrightovci a zrazu tu bol prvý „diaľkový“ let ponad more. Pred letectvom sa otvárali obrovské možnosti.
Blériot, rovnako ako väčšina jeho kolegov - priekopníkov letectva, sa tiež zaujímal o techniku, čo ho, prirodzene, priviedlo k lietaniu. Pochádzal zo zámožnej rodiny. To mu jeho bádanie výrazne uľahčilo. Kým niekto mal jediný pokus, aby zostrojil úspešné lietadlo a v prípade neúspechu už na ďalšie nemal peniaze, on si mohol dovoliť luxus v podobe viacerých projektov.
Pokrokový jednoplošník
V roku 1900 zostrojil prístroj, ktorý voláme ornitoptéra. Nebol jediný, kto išiel týmto smerom a ako všetci ostatní, aj on prišiel na to, že postaviť lietadlo, ktoré nemá pevné krídla, ale také, s ktorými máva podobne ako vtáky, nebol dobrý nápad. Ani vtedy nie, keď krídlami namiesto človeka hýbe motor. Presne tak totiž mala ornitoptéra fungovať.
Lietadlo, s ktorým Blériot preletel kanál La Manche, malo poradové číslo Blériot XI. Bol to jednoplošník, čo bolo progresívne riešenie. Väčšina konštrukcií takmer až do 2. svetovej vojny boli dvoj- a viacplošníky. Jednoplošník kládol menší odpor vzduchu, ale pri vtedajšej znalosti technológií nebol zďaleka taký bezpečný a mal aj ďalšie nevýhody.
Obraz o letových vlastnostiach Blériota XI ponúka David Ogilvy v knihe Od Blériota po Spitfira. Opisuje v nej vlastnosti zachovaných historických lietadiel.
Dobrodružstvo od začiatku do konca
Opis letu s Blériotom XI je pomerne dobrodružný. Taký je už nástup do kabíny: „Dostať sa dnu je jedna z najťažších častí letu.“ Problematický je aj pohyb po zemi. V okamihu, ako fúkal vietor silnejší ako osem kilometrov za hodinu, sa lietadlo stávalo nestabilným a hrozilo prevrátenie, to isté platilo aj o nerovnostiach na ploche letiska, ktoré boli rovnakým nebezpečenstvom.
Štartovalo sa zásadne proti vetru (ak nebol prisilný) a lietadlo sa do vzduchu dostávalo už pri rýchlosti 40 kilometrov za hodinu (odhadom – tachometer k dispozícii nebol). Ešte predtým mal pilot pár sekúnd, aby sa podľa farby a intenzity výfukových plynov rozhodol, či zmení nastavenie zmesi oleja a paliva. „Rozhodnutie je ťažké, času je málo a olejový kohútik je takmer nedosiahnuteľný,“ píše Ogilvy. Nesprávne rozhodnutie má, samozrejme, za následok zastavenie motora.
Podobné nepríjemnosti čakajú pilota počas celého letu, neustále vdychovanie splodín a kvapky oleja na tvári sú len detailom. Napriek tomu bol Ogilvy letom nadšený: „Môžem byť len vďačný za tento zážitok a obdivovať odvahu a schopnosti muža, čo dokázal naprojektovať a postaviť takýto stroj.“ Na záver ešte s obdivom dodáva – a dokázal s ním preletieť kanál La Manche.
