18. storočia. Nezávislosť od britskej koruny však získala len 20. mája 1927, pred 80 rokmi.
Saudská Arábia je 14. najväčšia krajina sveta. Dodnes je to svet zahalený tajomstvom. Na jednej strane blahobyt pochádzajúci z predaja ropy, na druhej strane, z európskeho pohľadu stredoveká spravodlivosť, ponižujúce postavenie žien, silný vplyv náboženstva a neobmedzená vláda tamojších monarchov. Saudskoarabská dvojtvárnosť pokračuje ďalej: krajinu považujú za najväčšieho spojenca Američanov v oblasti, ale zároveň tvrdia, že má prsty vo financovaní terorizmu. Napokon, najznámejší občan kráľovstva sa volá Usáma bin Ládin.
Islam v najprísnejšej podobe
Mužom, ktorý pre Saudskú Arábiu nezávislosť od Britov vybojoval a vyjednal, bol Abdal Azíz Ibn Saud. Stal sa aj prvým panovníkom monarchie a z jeho najmenej 60 potomkov pochádza aj súčasná vládna elita Saudskej Arábie. Abdal Azíz sa narodil v čase, keď na tom Saudskoarabi neboli dobre. Už dvakrát sa im načas podarilo ovládnuť významné časti Arabského polostrova aj posvätnú Mekku, ale stratili ich vždy opäť v boji s Osmanskou ríšou, Egypťanmi či konkurenčným rodom Rašídov. Stále však plánovali, že dobyjú Mekku a ovládnu polostrov. Okrem mocenských chúťok a pomsty ich poháňala aj túžba vnútiť svoj výklad islamu arabským kmeňom.
Saudskoarabi boli a sú veľkými vyznavačmi wahabizmu - smeru, ktorý hlása islam v najčistejšej a najprísnejšej podobe a považuje sa za najkonzervatívnejší prúd v tomto náboženstve. Zakladateľ prvého saudského kráľovstva Muhammad Ibn Saud z polovice 18. storočia bol pod vplyvom wahabistickeho imáma Muhammada Wahábba. Spolu sa rozhodli, že zreformujú islam a svoje nábožensko-politické spojenectvo ešte „posvätili“, keď sa monarchov syn oženil s klerikovou dcérou. Toto prepojenie náboženstva a moci existuje v Saudskej Arábii dodnes.
Nezávislosť
Abdalovi Azízovi sa v roku 1902 podarilo dobyť Rijád, hlavne mesto jeho budúceho kráľovstva. Podľa Wikipedie sa hovorí, že sa mu to podarilo len s dvadsiatkou mužov, ďalší z jeho 60-člennej „armády“ vraj strážili ťavy v neďalekej oáze. Aj takéto „zázračné“ dobytie Rijádu od Rašídovcov mu získalo rešpekt medzi arabskými kmeňmi. Rašídovci sa jeho vzrastajúcej moci aj popularity začali obávať a o pomoc požiadali svojich poručníkov v Osmanskej ríši. Tejto presile ešte Saudi nestačili a utrpeli porážku.
Pred 1. svetovou vojnou sa však opäť pozviechali a dobyli späť, čo stratili. Zároveň sa dostali do pozornosti Britov. Bola vojna a britská koruna podporovala každého, kto mohol oslabiť nepriateľskú Osmanskú ríšu, spojenca Nemecka. Výbojní Saudskoarabi boli vhodnými kandidátmi. O priazeň Britov však čoskoro, aspoň naoko, prišli, lebo tí sa rozhodli podporovať ďalšieho ich konkurenta - vládcu Mekky a provincie Hidžáz Husajna. S jeho synmi spustili protiosmanskú revolúciu arabských kmeňov.
Briti hrali na Blízkom východe vždy na niekoľko strán, a tak stále udržiavali kontakty aj so Saudskoarabmi. Tí od Britov získali zbrane aj peniaze, porazili Rašídovcov a začali si robiť zálusk na provinciu Hidžáz, v ktorej leží aj Mekka. V roku 1926 sväté mesto aj provinciu dobyli. Briti pochopili, že apetít Saudskoarabov bude stále rásť, a tak s nimi 20. mája 1927 radšej uzavreli Dohodu z Džídy, v ktorej im garantovali nezávislosť.
Nové kráľovstvo prijalo súčasne meno Saudská Arábia o päť rokov neskôr. V roku 1938 potom na jeho území objavili obrovské ložiská ropy.
