Pištole sa dostali do Moskvy na výstavu z Francúzska, kde sa ocitli po krivoľakej ceste, keď si ich odovzdávali z jednej ruky do druhej. Podľa vtedajších pravidiel museli byť obe pištole absolútne identické a ani jeden z účastníkov súboja ich nesmel predtým držať v ruke.
Kult Puškin
Puškin je príkladom neskrotnej vášne a búrlivého temperamentu. Rusko miluje drámu a Puškin ju predviedol nielen vo svojich dielach, ale aj v životnom postoji.
Asi po nikom nie je pomenovaných toľko ulíc a námestí, múzeí, horských vrcholov, údolí, mostov či obcí. Puškin je kult. Bol to rebel a Rusi rebelov milujú. Dvakrát si odkrútil vyhnanstvo za svoje epigramy zosmiešňujúce cára a za verše kritizujúce samoderžavie, ale napriek tomu nikdy nedržal jazyk za zubami. Nevyzeral ako typický Rus a ruskí nacionalisti sa dnes sporia, koľko percent maurskej krvi mu pulzovalo v žilách a či má vôbec právo byť nazývaný veľkým ruským básnikom. Pradedko Puškina skutočne pochádzal z Etiópie. A z hľadiska dnešných ruských nacionalistov Puškin nebol žiadnym veľkým vlastencom: „To mi bol čert dlžný, aby som sa s takou dušou a talentom narodil v Rusku,“ napísal raz svojej žene.
Svoje rebelstvo Puškin celý život len ťažko krotil. Po svadbe začal pracovať na ministerstve zahraničia a čoskoro sa stal mladým komorníkom. Takže sa musel zúčastniť na rôznych dvorných zábavách a plesoch, kde manželku Natáliu, vyhlásenú krásavicu, obdivovali azda všetci.
Chladný nezostal ani cár Mikuláš I. Puškina tieto „tančeky na cárskom dvore“ nebavili. Navyše bol odporcom cárskeho absolutizmu a vo vysokej spoločnosti sa cítil zle. Manželka na rozdiel od Puškina cársku spoločnosť zbožňovala, asi aj o niečo viac než manžela.
Ani Puškin však nebol práve ideálny manžel. Správal sa k nej despoticky a v liste jej matke sa sťažoval: „Povinnosťou mojej ženy je podriaďovať sa tomu, čo ja rozkážem.“
Nebolo veľmi ťažké Puškina vyprovokovať k duelu. Mal ich rád. Tento svojrázny koníček sa mu stal osudným. Možno to vzrušenie potreboval k svojej tvorbe. „Hľadal smrť s radosťou, a preto by bol nešťastný, keby zostal nažive,“ napísal neskôr zať Pavliščev. Veľký ruský básnik zomrel vo svojom byte v Petrohrade 10. februára 1837. Posledný duel sa mu totiž vôbec nepodaril.
Prečo bojoval?
Prečo Puškin vlastne bojoval? Teórií je niekoľko. Tá najrozšírenejšia hovorí, že do dlhého zástupu ctiteľov Natálie sa zaradil i intrigán, francúzsky dôstojník d'Anthes, neskôr manžel Kataríny Gončarovovej, sestry Natálie.
Pretože talent Puškina a literárne úspechy ležali mnohým ľuďom v žalúdku, mnohí mu s radosťou dávali najavo, že mu žena zahýba.
Jedna z ďalších verzií hovorí, že Puškin na svoju ženu vôbec nežiarlil, pretože sám udržiaval styk s jej ďalšou, omnoho škaredšou, ale múdrejšou sestrou Alexandrou. Tá ho oslnila predovšetkým tým, že poznala časť jeho diela naspamäť, recitovala Eugena Onegina, Kapitánovu dcéru i Borisa Godunova s obrovskou obľubou. Keď sa ukázalo, že Alexandra bude musieť s d'Anthesom a so sestrou Katarínou odísť z Ruska, Puškin vyprovokoval údajne súboj, aby tomu zabránil.
Mal 38 rokov
Ťažko povedať, čo je pravda. V každom prípade básnik mal 38 rokov, keď vyzval d'Anthesa na súboj. V osudný deň 8. februára 1837 si Alexander zašiel do cukrárne Wolf&Beranger na Nevskom prospekte. O pol jednej zamieril do neďalekej katedrály, aby sa tam pomodlil.
Potom sa vystrojil za smrťou. Premýšľal, ale nebol nervózny. Streľba z pištole patrila medzi jeho obľúbené disciplíny. Strieľalo sa zo vzdialenosti dvadsiatich krokov. Lenže, ako sa traduje, d'Anthese vystrelil predčasne, ešte než došiel na stanovené miesto. Puškin bol zranený. Pokiaľ by sa mu to isté stalo dnes, určite by prežil. Vtedy sa však nedalo nič robiť. V krutých bolestiach prežil nasledujúcu noc a na druhý deň ráno poprosil o misku černíc.
Zomieral pomaly. Dlho trvalo, kým konečne vyriekol svoje posledné slová „Zbohom priatelia,“ a upadol do bezvedomia, z ktorého sa už neprebral. Tie slová patrili vraj jeho knihám. Dňa 10. februára o 14. hodine 45. minúte zomrel človek, ktorého skutočne pobozkala múza.
Autor: Agentúra Epicentrum
