Súbežne s útokom na americkú základňu v Pearl Habrore zaútočili Japonci na rozsiahle oblasti juhozápadnej Ázie. Obsadili postupne Jávu, Sumatru, Hongkong, Malajsko a Barmu.
Na podporu svojich síl v Malajsku vyslali Briti na východ pýchy svojho námorníctva: najmodernejšiu bitevnú loď Prince of Wales a bitevný krížnik Repulse. Mali rozstrieľať japonské jednotky vyloďujúce sa na severe Malajského polostrova. Nedostali však sľúbenú leteckú podporu, a keď napriek tomu vyplávali, obe obrovské plavidlá po krátkom boji potopili japonské lietadlá.
Spolu zahynulo tisíce mužov ich posádok. „Počas celej vojny som nezažil taký šok,“ tvrdil britský premiér Winston Churchill o chvíli, keď mu túto správu doniesli. To najhoršie však malo iba prísť.
Nedostatočne strážený symbol moci
Singapur leží na rovnomennom ostrove pri južnom cípe Malajského polostrova, od ktorého ho delí úzka úžina. Bolo symbolom neotrasiteľnej britskej moci. Ovládal námorné trasy a považovali ho za nedobytný. Mal však drobný nedostatok. Briti sa vážne pripravovali iba na útok smerom od mora. Na tej strane vybudovali dôkladné opevnenia a mierili tam ťažké pevnostné delá.
Jednoducho neverili, že by sa nejaká armáda dokázala prebiť cez močaristú džungľu pokrývajúcu polostrov a ohroziť ich zozadu.
Briti mali v Malajsku asi 130-tisíc vojakov, útočiaci Japonci polovicu. Britskí vojaci však boli väčšinou zle vycvičení, pochádzali z rôznych kútov impéria. Chýbali im tanky a hlavne letectvo. Japonci nasadili elitné jednotky vycvičené na boj v džungli. Hlavný rozdiel však bol vo veliteľoch. Proti energickému japonskému generálovi Jamašitovi stál anglický generál Percival, ktorý vynikal najmä nerozhodnosťou.
Japonci hnali Britov stovky kilometrov celým polostrovom. Na rýchly presun na úzkych cestách používali tisíce bicyklov. Na nich prenasledovali ustupujúce britské obrnené autá od firmy Rolls-Royce
Nakoniec sa museli Briti stiahnuť do Singapuru. Dúfali, že sa aspoň tu dokážu ubrániť. Hrádze spájajúce ostrov s pevninou vyhodili do vzduchu. Jamašita však vedel, že s útokom na ostrov nemôže váhať. Nesmel Britom umožniť, aby sa spamätali.
Deň hanby
Percival očakával, že sa budú Japonci týždne pripravovať na ďalší krok. Tí sa na ostrove vylodili po niekoľkých dňoch ostreľovania a ťažkého bombardovania. Obrana bola opäť zle organizovaná a zmätená. Mnohí britskí vojaci sa statočne bránili, museli však opustiť jednu pozíciu za druhou.
Osud obrancov spečatilo, keď Japonci ovládli vodné nádrže ostrova. Bez pitnej vody nemali na výber. Japonci navyše výzvu na kapituláciu podporili ukážkou, čo čaká tých, čo by sa protivili.
Podobne ako na iných miestach svojej ofenzívy usporiadali výstražný masaker. Bajonetmi povraždili viac ako tristo pacientov a osadenstvo obsadenej nemocnice. Niekoľko preživších poslali k obrancom, aby im o tom porozprávali.
Nasledovalo to, čo Angličania právom označovali za „deň hanby“ a najväčšiu vojenskú katastrofu vo svojich dejinách. Mnohým sa do pamäti vryl obraz vysokého, vychudnutého Percivala kráčajúceho pod bielou zástavou v sprievode drobného japonského dôstojníka do zajatia.
Práve arogancia a nekonečné podceňovanie protivníka zo strany Britov sa však zaslúžili o to, že k takejto scéne došlo.
Spolu s ním padlo Japoncom do rúk viac ako stotisíc vojakov vrátane asi 50-tisíc Britov a Austrálcov a 60-tisíc Indov slúžiacich v britskej armáde. Veľká časť ich našla smrť v japonských zajateckých táboroch. Podmienky v nich sa často zhodovali s pomermi v nemeckých koncentračných táboroch.
