Vo vysokých funkciách vydržal od roku 1930 do roku 1989, stretol sa vtedy so všetkými povojnovými americkými prezidentmi a „slúžil“ šiestim generálnym tajomníkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.
Skúsená líška
Slovo „slúžil“ je v úvodzovkách. Gromyko totiž častejšie svoje okolie manipuloval, využíval slabosť druhých a rád prijímal zásadné rozhodnutie s dosahom na celú planétu. Niekedy bohužiaľ pre planétu.
Západní politici si pre neho vymysleli prezývku Majster nie tiež za mnohokrát uvalené veto, ktorým znemožňoval prijatia deklarácií OSN. Západ znervózňovala jeho večne zamračená, nespokojnosť vyžarujúca tvár, ale svojím spôsobom si ho vážili - hoci s prísnym výrazom, vždy bol diplomaticky zdvorilý. V roku 1981 ho londýnske The Times charakterizovali takto: „Možno je Andrej Gromyko najlepšie informovaným ministrom zahraničia na svete.“ Sám Gromyko si o sebe myslel: „Sovietsky zväz na medzinárodnom poli - to som ja.“
Bol to človek výnimočne inteligentný, s obrovskými znalosťami z oblasti medzinárodnej politiky. Napriek tomu zostal do konca života komunistickým aparátčikom.
Andrej Andrejevič Gromyko patrí do knihy rekordov - strávil 28 rokov v ministerskom kresle. Klaňal sa Stalinovi a o tridsať rokov neskôr presadzoval Gorbačova: „Súdruhovia, tento muž má nielen príjemný úsmev, ale aj železné zuby,“ pokúšal sa byť zábavným inak muž skúpy na emócie a humor. Je absurdné, že práve Gromyko v marci 1985 navrhol zvoliť za šéfa strany Gorbačova.
Neskoro si uvedomil, že podpora tohto reformátora bola pre neho osobne chyba. „Nie. Neľutujem,“ hovoril napriek tomu 30. septembra 1988, keď sa odoberal do dôchodku. Ale krivili sa mu pri tom ústa.
Nastúpil po čistkách
Jeho životopis je dramatické čítanie, odráža dramatickú epochu minulého storočia, zápas medzi veľmocami a blížiaci sa úpadok slabšej z nich. Gromyko, rodák z bieloruskej dedinky Staryje Gromyki, začínal kariéru ako diplomat - koncom tridsiatych rokov prialo tomuto pôvodom chudobnému chlapcovi na rozdiel od iných šťastie. Väčšina skúsených diplomatov bola vyvraždená či poslaná do gulagu počas stalinských represií, a tak boli voľné miesta. Už ako štyridsaťročný sa stáva v roku 1943 veľvyslancom v USA.
V roku 1957 nastala pamätná éra jeho pôsobenia na čele ministerstva zahraničných vecí ZSSR. Zároveň bol členom ústredného výboru strany a koncom 70. rokov patril medzi štyroch mužov, ktorí rozhodli o vstupe sovietskeho kontingentu do Afganistanu a majú tak na svedomí milión Afgancov zabitých vo vojne.
Gromyko ako minister zahraničných vecí stál vtedy dokonca na čele zvláštneho výboru pre Afganistan. Dávno predtým si však pripisoval záslužnejšie činy - jeho podpis stojí na ustanovujúcej listine OSN, hrdý môže byť aj na dátum 5. augusta 1963, keď bola podpísaná Dohoda o zákaze jadrových skúšok. Nemá zmysel vymenovávať dôležité dokumenty, pod ktorými je podpis Gromyka. Je ich príliš veľa a niektoré z nich skutočne ovplyvnili atmosféru vo svete na mnoho rokov. Niekedy pozitívne, inokedy priniesli nemálo nepríjemností a dokonca i tragédií.
Za Brežneva najlepšie
Sám Gromyko vrchol blaha dosiahol za vlády Brežneva. Mozog Leonida Iľjiča bol chorý a Gromyko vycítil príležitosť. Fakticky spolu s ministrom obrany ZSSR Dmitrijom Ustinovom a šéfom KGB Jurijom Andropovom riadil krajinu mnoho rokov.
V jednom z posledných rozhovorov s novinárom Dmitrijom Tochonovom sa Gromyko napoly žartom, napoly vážne priznal k tomu, že mu babička v detstve nadávala do „demokratov“. Za cára to bola urážka a malý Andrjuša si ju vyslúžil, keď ozaj hneval. Možno práve toto poňatie „demokrata“ na ňom zanechalo celoživotné následky. „Štát, vlasť, to sme my. Keď to neurobíme my, tak nikto,“ zdôvodňoval kroky, ktoré hýbali dejinami.
Za svoj najväčší úspech považoval Gromyko dosiahnutie dohôd o nemennosti hraníc v Európe. „Pokiaľ od toho ustúpime, do Európy zasa príde vojna,“ predpovedal. „Odísť z centra Európy by bola veľká chyba, strategická chyba, to je naša predná línia obrany, ktorú musíme upevňovať a nie opustiť, dovtedy, kým bude existovať NATO,“ hovoril krátko pred smrťou. Možno je pre neho dobre, že zomrel skôr, než sa mu zrútila nielen idea budovania obranných línií ďaleko za hranicami svojej krajiny, ale aj sen o večnej a nezničiteľnej svetovej veľmoci ZSSR.
