Florenťan Gianbattista Lully (1632 - 1687), neskôr známy ako Jean-Batiste Lully, bol synom mlynára. Do služieb aristokratky Mademoiselle de Montpensier, netere francúzskeho kráľa, nastúpil ako kuchár a sluha, chcela sa totiž zdokonaliť v talianskom jazyku. V jej službách sa zoznámil s hudbou na francúzskom kráľovskom dvore. Upozornil na seba ako organista, huslista, tanečník, komik i skladateľ.
Hudba pre panovníka
Dvadsaťročný dokonale vzdelaný Lully požiadal Mademoiselle de Montpensier o prepustenie a stal sa hudobníkom v službách 14-ročného Ľudovíta XIV. Pôsobil ako huslista v slávnom súbore 24 violons du roi a čoskoro si získal kráľovu priazeň a aj vďaka intrigám, si ju udržal až do smrti.
Od roku 1653 bol skladateľom kráľovskej komornej hudby. Pre panovníka sa snažil vytvoriť nový typ hudby, ktorá by vyhovovala ceremoniálu na kráľovskom dvore a dávala dostatok priestoru kráľovi na jeho tanečné kreácie. Ľudovít XIV. bol totiž vášnivým tanečníkom, vyberal si však úlohy jemné a vznešené. Práve také mu Lully ponúkal, napríklad v postave Slnko v balete La Nuit. Vypočítavý Lully v snahe dostať sa na vrchol prijal francúzske občianstvo a oženil sa s bohatou Francúzkou. Ambiciózny Lully systematicky využíval svoje privilegované postavenie. Už v roku 1656 kráľ preňho vytvoril kapelu z najlepších muzikantov „16 petits violons“. Tak získal úplnú kontrolu nad súborom.
Skladateľská sláva Lullyho stále rástla a 30-ročný Lully dostal titul Maitre de la Musique de la Famille Royale (kráľovský dvorný hudobník). Krátko na to vytvoril vrcholné diela baletu Les Muses a Le triomphe de ľ Amor, kde prvýkrát v dejinách okrem členov kráľovského dvora tancovali aj profesionálne tanečníčky - baletky.
Spojenectvo s Moliérom
V spolupráci s priateľom a veľkým umelcom komédie Jeanom Baptistom Moliérom vytvoril nový druh Comedie-ballet La princesse d'Elide, kde bol komický dej vyjadrený baletnými scénami, sólovým spevom i zbormi. Začiatok Lullyho opernej tvorby sprevádzali ľstivé intrigy. Dlho vyhlasoval, že operu nemožno predvádzať vo francúzštine, iba v taliančine. Profesionálna samoľúbosť ho napokon prinútila zmeniť názor.
Zaumienil si, že vytvorí francúzsky typ opery. Hrozilo mu však, že ho v oblasti opery zatienia úspechy kolegov Perrina a Camberta. Nezniesol úspech iných a bleskovo konal. Perrina, ktorý bol práve uväznený a nemohol sa brániť, pripravil o kráľovský patent. Nový patent z roku 1672 Lullymu zabezpečil monopol na operu, navyše prísne obmedzil používanie inej hudby okrem jeho vlastnej a zaručoval mu, že všetky zisky z hudby budú jeho.
Zabila ho vlastná palica
Porušil dohodu s Moliérom a vynútil si zatvorenie konkurenčného operného divadla. Moliérovu skupinu odstránil z kráľovského paláca a založil vlastnú Kráľovskú hudobnú akadémiu. Lully sa tak stal nielen absolútnym vládcom v oblasti hudby, vďaka šikovným majetkovým špekuláciám patril medzi najbohatších hudobníkov tých čias.
Od roku 1673 napísal každý rok jednu operu, alebo, ako im on hovoril, tragedie lyrique (lyrické tragédie), v ktorých okrem príťažlivej hudby, spevu, baletných scén, zohrávali dôležitú úlohu aj veľkolepé a masívne zbory. Medzi najznámejšie Lullyho diela patria Alceste, Thésée, Persée, Armide (asi 20 baletov, baletné vložky, hudba k tragédiám, divertimentá, cirkevné skladby).
Na potešenie a oslavu panovníka 55-ročný Lully skomponoval sugestívne Te Deum. Pri jeho dirigovaní, kde veľkou taktovacou palicou v presnom takte udieral o zem (terajšie ľahké dirigentské paličky ešte nepoznali), si nešťastne poranil prsty na nohe.
Krátko na to na následky zranenia, infekcie a otravu krvi najbohatší skladateľ tých čias zomrel. Jeho egoizmus a zneužívanie priateľov bolo podobné tomu, čo robil neskôr Richard Wagner - obaja prinútili celý hudobný svet, aby sa koril ich umeniu.
