Boh vraj každému, kto sa zúčastní na pochode proti „pomäteným Rusom vyznávajúcim nesprávne pravoslávie“, odpustí všetky hriechy. Sľuboval to pápež Gregor IX. Tých, ktorí v boji padnú, čaká večná blaženosť. Či boli sľuby splnené, sa, zistiť nepodarilo. Dá sa o tom však vážne pochybovať. Skôr to bolo tak, že Boh nikomu nič nesľúbil a pápež si to celé vymyslel.
Zaslepený nenávisťou a túžbou prevrátiť pravoslávnych na „vieru pravú“. Písal sa rok 1240 a pápežovým rozprávkam uveril i švédsky kráľ.
Začali to Švédi
V lete sa švédske vojsko vylodilo v ústí rieky Nevy a Igory. Švédi boli presvedčení, že táto bitka je vyhratá. Duchovní už mali pripravené náčinie na krstenie „ruských divochov,“ a v povznesenom duchu si želali, aby mali toto nepohodlie rýchlo za sebou. Lenže s víťazstvom to nebolo také hladké.
Novgorodské knieža Alexander síce nikomu nesľuboval večnú blaženosť, sfanatizoval však svojich mužov tak, že boli ochotní v boji za pravoslávnu vieru položiť životy. A potvrdilo sa, že aj proti veľkej presile môže vyhrať ten, kto je presvedčený o svojej pravde.
Alexander s pomocou Božou 15. júla Švédov prinútil na ústup. Tlačil ich do mora. To už si vďaka blízkosti rieky Nevy vyslúžil čestný prívlastok Nevský.
Záchranca Alexander
Namiesto vďačnosti Novgorodu, ktorý sa stával významným centrom obchodu, vzdelanosti a remesiel v celej oblasti, sa dočkal Alexander, teraz už Nevský, len hádok, sporov a výčitiek. S bojarmi sa nakoniec hrdina rozkmotril tak, že z Novgorodska odišiel. Ťažko povedať, či cítil satisfakciu, keď ho zanedlho zahanbení Novgorodčania povolali späť. Gregor IX. sa totiž svojho sna nevzdal a rozhodol sa pre druhú vojnovú výpravu. Svätej úlohy christianizácie Ruska sa tentoraz ujal rád Nemeckých rytierov z Livonska. V spojení s už skúsenými a potupou rozzúrenými Švédmi zaútočili v roku 1241 na severovýchodné Rusko, zmocnili sa pevnosti Izbork a potom aj mesta Pskov. Miestni bojari sa ani veľmi nebránili a uznali zvrchovanosť rádu Nemeckých rytierov namiesto vládnuceho bohatého Novgorodu.
Pád Novgorodu do rúk križiakov, to nemohol knieža Alexander Nevský dopustiť. Jeho odpor bol úchvatný a dodnes si o ňom Rusi rozprávajú legendy. Skočil vraj hneď do sedla a so svojou družinou urýchlene vyrazil na sever. Poľahky vyhnal križiakov z pevnosti Koporje a nechal ju radšej rovno zbúrať. Vzápätí vytlačil aj rádovú posádku zo Pskova.
Rozhodujúca bitka
Najväčšia bitka mala ešte len prísť. V zime v roku 1241 sa na protiľahlých brehoch zamrznutej úžiny medzi Čudským a Pskovským jazerom (na území dnešného Estónska) proti sebe zoskupili dve vojská. Na južnom brehu stáli Nemeckí rytieri. Na druhom brehu sa zhromaždila armáda z ruského Novgorodu pod vedením Alexandra Nevského, pripravená brániť nielen Rusko pred inváziou, ale predovšetkým pravoslávie.
Alexander sa rozhodol zaútočiť ako prvý. Stalo sa to 5. apríla 1242. Nemeckí rytieri sa nezmohli na veľký odpor a utrpeli prvú drvivú porážku. Nie však poslednú. To najhoršie ich len čakalo. Nemeckí vojaci sa totiž snažili zachrániť si životy útekom, akoby zabudli na sľuby pápeža o večnej blaženosti.
Pokúsili sa z bojiska ustúpiť cez zamrznutú úžinu, a to nemali robiť. Keď sa uprostred jazera znovu zoskupili, ľad sa pod váhou mužov a ich zbroje prelomil. Všetci bojovníci rádu Nemeckých rytierov, ktorí prežili útok Alexandra, našli smrť v ľadovej vode Čudského jazera. Vraj to bola vôľa Božia a dôkaz toho, že pápež Gregor si s Bohom akosi zle rozumel.
„Ľadová“ bitka definitívne odradila nemeckých rytierov od prenikania na východ a zastavila nemeckú východnú expanziu v stredoveku vôbec. Novgorodské knieža sa vďaka vojenským víťazstvám stalo legendou a je považované za jedného z najväčších stratégov v histórii Ruska. Tým sa však jeho sláva nekončí, v roku 1380 boli nájdené jeho pozostatky a bojovníka vyhlásili za svätého. Neskôr ich dokonca Peter Veľký nechal preniesť do nového kláštora v Petrohrade, ktorý Alexandrovi Nevskému zasvätili. Asi právom. Veď bez neho by sa dnes možno v Rusku križovali rovnako ako my a popi by museli dodržiavať katolícky celibát. Vedia, za čo sú Alexandrovi Nevskému vďační.
