To presne nevieme, isté však je, že sa podpísal pod jeden z medzníkov francúzskej a americkej histórie. Pred 325 rokmi, 9. apríla 1682, na čele výpravy niekoľkých desiatok Francúzov a Indiánov v ústí rieky Mississippi zabral celé jej údolie.
Pomenoval ho Louisiana na počesť francúzskeho a navarrského kráľa Ľudovíta XIV. (v angličtine Louisa). Neskôr tu vzniklo mesto New Orleans.
Prví Európania
La Salle a jeho ľudia boli prví európski cestovatelia, ktorí splavili mohutnú rieku Mississippi (z indiánskeho missi - veľký a ssippi - rieka) až po Mexický záliv. Ich výprava sa začala v decembri 1681 vo Fort Miami, potom čo sa La Sallovi podarilo dať dokopy 23 Francúzov a 18 Indiánov s rodinami.
Ich takmer polročné dramatické putovanie možno porovnať s dobyvateľskými cestami na póly. Kanoe naložené potravinami museli dlho tlačiť po zamrznutej rieke Illinois, do člnov na Mississippi nasadli až v polovici februára.
A to ešte mali šťastie, že po ceste stretávali iba spriatelené indiánske kmene. Možno aj preto sa na rozdiel od svojich predchodcov nevzdali pri ústí Arkansasu, ale pokračovali tak dlho, až 8. apríla uvideli Mexický záliv.
Strategická výhoda
Vyhlásenie Louisiany ako francúzskeho teritória samozrejme neuniklo pozornosti osvieteného monarchu, ktorého meno niesla. Bol to vynikajúci oporný bod na upevnenie francúzskej moci pri súperení s Angličanmi, Španielmi a domorodými obyvateľmi. Preto La Salle získal kráľovskú podporu na ďalšiu výpravu, tentoraz oveľa väčšiu, ktorej cieľom bolo vybudovať v Mexickom zálive prístav.
Tu si, samozrejme, prihrial svoju polievočku, lebo ako úspešný obchodník s kožušinami chcel rozšíriť možnosti ich vývozu.
Druhá výprava
Druhá La Salleho výprava z augusta 1684 už skromné indiánske kanoe nepotrebovala. Do výbavy dostala štyri dobre vybavené lode s vycvičenou posádkou, dôstojníkmi a vojakmi. Na palube boli desiatky dobrovoľníkov, robotníkov a remeselníkov vrátane mladých žien. Na ďalekú plavbu sa vybralo takmer 300 ľudí, ktorí sa nechali nahovoriť na perspektívu nového života v panenskej krajine netušených možností. Lenže táto stávka nevyšla.
Svedčí o tom denník Henriho Joutela, pomocníka La Salla. Starostlivý autor zaplnil jeho stránky predovšetkým nešťastnými udalosťami: skorý a ostrý konflikt medzi La Sallom a veliteľom flotily, zajatie jednej z lodí v Karibiku španielskymi pirátmi, ťažká choroba La Salla, havária a strata druhej lode so zásobami...
Najhoršie však bolo, že zvyšné dve lode zablúdili v spletitých ramenách Mississippi a nevedeli nájsť hlavný tok, smerujúci do Mexického zálivu. Samozrejme si to odniesol La Salle, ktorému už nik neveril, že rieku pozná. Väčšina posádky sa rozhodla pre návrat.
La Salle s niekoľkými mužmi vystúpili a dúfali, že ústie rieky predsa len nájdu. Netušili, že sú v texaskom zálive Matagorda, niekoľko sto kilometrov západne od vysnívanej delty. Postavili tam malú pevnosť, odkiaľ podnikali dlhé a márne vyčerpávajúce pochody.
Posledný pokus
Začiatkom roku 1687 urobil La Salle so sedemnástimi mužmi vrátane kronikára Joutela posledný zúfalý pokus.
Potom ako prešli asi 300 kilometrov, prenasledovaní Indiánmi, deltu nenašli a stratili zvyšok nádeje. La Salle skončil po jednej z čoraz častejších hádok s guľkou v hlave. Rouenský rodák, ašpirant na pokojné povolanie kňaza, nadaný matematik a prírodovedec, nemal ani 45 rokov.
Jeho sen sa však predsa len uskutočnil; v roku 1718 Francúzi založili svoju najjužnejšiu pevnosť v Severnej Amerike New Orleans.
O necelých sto rokov ju Napoleon predal Thomasovi Jeffersonovi aj s celou Louisianou za pätnásť miliónov dolárov.
Nik nevedel, odkiaľ až kam táto oblasť siaha. Na otázku, aké sú jej hranice, odpovedal vtedajší francúzsky minister zahraničia Taleyrand tak vyhýbavo, ako to vedel len on: „Uzavreli ste dobrý obchod. Využite ho, ako najlepšie viete.“
