Svoju slávu však nevnímala. Nemala na to nielen náturu, ale ani dosť času. Einstein o nej povedal: Bola jediným človekom, ktorého nepokazila sláva.
Zrejme aj preto, že za rýdzo vedeckým úspechom prvej profesorky fyziky na Sorbonne a nositeľky dvoch Nobelových cien, ktorý pohol svetom, však stáli nielen dlhé roky štúdia a rozmýšľania, ale aj tvrdá drina.
S rádiom v pitevni
„Niekedy som celý deň iba miešala horúcu hmotu železnou tyčou, veľkou takmer ako ja. Večer som padala od únavy... Bola to vyčerpávajúca práca; prenášať nádoby, prelievať tekutinu a celé hodiny miešať hmotu, ktorá vrela v liatinovom kotlíku,“ spomínala.
Na výrobu uránu už koncom 19. storočia existovali továrne, na „výrobu“ nepolapiteľného rádia jediná žena, drobná svetlovlasá tridsiatnička z Varšavy. Liatinové kotlíky, obsahujúce dvadsať kilogramov odpadu zo smolinca, dovezeného z českého Jáchymova, sama plní a dvíha na piecku. Robí to neúnavne ako stroj mesiace a roky v bývalej pitevni s deravou strechou.
Jedlo nahrádza čajom, pracuje nielen na hranici síl, ale aj s jedovatými plynmi a s nebezpečným materiálom. Okrem toho sa stará o rodinu, o dcéry Irenu a Evu, ktoré majú s manželom Pierrom; ten ju v jej úsilí podporuje. Dokonca sa vzdal vlastných vedeckých ambícií.
Za olovom sa neschovala
Marie, samozrejme, čosi vedela o nebezpečnosti rádia, minimálne to, že hravo preniká látkami, ktoré má človek zvyčajne na sebe.
Poznala aj spôsob ochrany, ktorý jej prezradil jej učiteľ, inšpirátor a objaviteľ rádioaktivity Henry Becquerel: schovať sa za vrstvou olova. Len netušila, ako by to so skromnými rodinnými prostriedkami, ktoré sotva stačili na živobytie, mala urobiť.
Rádioaktivita ju však desila oveľa menej ako mnohých životopiscov, ktorí, poučení Hirošimou, brali jej spisy do rúk v ochranných rukaviciach. Poháňala ju jediná myšlienka: získať už konečne čisté rádium a dokázať, že to je naozaj chemický prvok, a že naozaj stojí za vedecké preskúmanie a praktické využitie.
Dve rôzne hmotnosti
Keď 28. marca 1902 Marie izolovala prakticky čisté rádium (už nie zo smolinca, ale z bárya metódou frakčnej kryštalizácie, ktorú sama zaviedla), zapísala si do zošitka čiernej farby jeho hmotnosť: 225,93. Vôbec ju nezaujímalo, že jej hmotnosť bola v tom momente o sedem kíl nižšia než pred štyrmi rokmi, keď s pokusmi začínala.
Ani jej manžel netrpel prehnanou úctou k svojej telesnej schránke. Už v roku 1901 sa rozhodol overiť rádioaktívne účinky lúčov a chladnokrvne ich nasmeroval na vlastnú ruku. Po dvoch mesiacoch v liste francúzskej Akadémii presne opísal, čo sa s ožiareným miestom stalo, ako sa postupne menil vzhľad kože, a že bolestivosť celkom nezmizla ani po dvoch mesiacoch.
Pierrov priateľ mu v apríli 1903 v liste vyčítal: „Už dávno by som ležal bradou hore, keby som svojím telom pohŕdal tak, ako vy dvaja pohŕdate svojím.“ Lenže - takto sa kedysi robila veda.
Zázračné účinky
Ukázalo sa, že usmernené lúče rádia dokážu priam zázračné veci. Vedia napríklad zničiť rakovinové bunky na koži, keďže po spálení povrchového nádoru sa pod ním vytvorí zdravé tkanivo. Lekárske využitie rádia prinieslo Currieovcom rýchlu slávu, rovnako ako ich prvá spoločná Nobelova cena z roku 1903. Konečne dostali na výskumy štátne peniaze a mohli prednášať a cestovať, čo malo minimálne jednu neoceniteľnú praktickú výhodu: vzďaľovalo ich to od zdrojov rádioaktivity. Roky relatívneho šťastia však boli krátke, lebo Pierre zahynul v roku 1906 pod kolesami konského poťahu.
Maria sa ešte viac upla na prácu a na svoje dve dcéry. Evu lákala hudba, cestovanie a novinárčina; o svojej matke napísala životopis Madamme Curie. Irena sa stala vedkyňou a v roku 1935 získala so svojím manželom Joliotom tiež Nobelovu cenu.
Marie, ktorá zomrela vo švajčiarskom sanatóriu 4. júla 1934, ani v posledných chvíľach nemohla zabudnúť na chemický prvok, ktorý jej urobil zo života detektívku. Keď držala v zoslabnutých rukách čaj, sama pre seba sa opýtala: „Urobili ho z rádia alebo z mezothória?“
