Aj keď nesie názov juhofrancúzskeho mesta Marseilles, vznikla v Štrasburgu na severovýchode krajiny. Stalo sa tak pred 215 rokmi.
Keď sa 20. apríla 1792 pruská armáda rozhodla zaútočiť na Francúzsko, po vyhlásení výnimočného stavu sa zvolanie „La patria en danger“ (Krajina je v nebezpečenstve) ozývalo po celej krajine. V tom čase dôstojník Claude-Joseph Rouget de Lisle, amatérsky hudobník, ktorý sa viac venoval hre na husliach ako vojenským povinnostiam, dostal pozvánku od starostu Štrasburgu, aby sa zúčastnil na „poslednej mierovej recepcii“. Vtedy ešte netušil, že starosta Baron de Dietrich bude od neho žiadať pieseň, aby povzbudil ducha upadajúcej francúzskej armády, ktorá mala vlasť chrániť pred pruskou inváziou.
Povzbudenie pre vojakov
Vojsko malo na papieri 300-tisíc mužov, v skutočnosti ich bolo necelých 80-tisíc a dva a pol tisíca dôstojníkov dezertovalo. Nepriateľ sa blížil a pevnosť v Štrasbugu, kde Rouget slúžil, bola na dosah.
Keď mladý dôstojník dostal ponuku, v kasárni v noci z 24. na 25. apríla skomponoval pochod, v ktorom chcel slovami o krvi tečúcej potokmi a smrti nepriateľov vyburcovať bojazlivých vojakov. Ráno unavený Rouget pochod pomenoval „Chant de guerre aux armés aux frontieres“ (Bojová pieseň pre pohraničné vojská). Netušil, že skomponoval francúzsku hymnu.
Správny punc dal budúcej hymne generál Francois Mireur, ktorý do južného Francúzska prišiel pripraviť dobrovoľníkov z Montpellieru a Marseille. Aby ich povzbudili, zaspievali im Rougerovu bojovú melódiu. Dobrovoľníkom sa hneď zapáčila.
Za nadšeného spevu pochodu dorazili v júli 1792 z Marseille do Paríža. Obyvateľov francúzskej metropoly revolučný pochod a bojové slová tak vyburcovali, že onedlho po celom meste viseli plagáty s textom piesne. Najobľúbenejšiu pieseň francúzskej revolúcie označili ako Marseillaisu, teda pieseň dobrovoľníkov z Marseille.
Dodnes je výjav pochodu zobrazený na parížskom Víťaznom oblúku.
Nakrátko i ruskou hymnou
Spev dobrovoľníkov sa zaradil medzi oficiálne piesne revolúcie. Časy sa však menili a po návrate monarchie či druhej republiky sa Marseillaisa dostala na okraj. Čiastočná rehabilitácia pochodu prišla v roku 1830, keď jej autor ešte žil. No už o pár mesiacov ju zase zakázali a Rouget zomrel v roku 1836 v zabudnutí.
Až tretia republika spravila v roku 1879 z Marseillaisy národnú hymnu. V roku 1887 ministerstvo vojny po konzultáciách s hudobníkmi urobilo zopár korektúr, ktoré sú platné dodnes. V priebehu 19. a 20. storočia bola Marseillaisa obľúbenou piesňou revolučných hnutí.
Dokonca v roku 1817 bola v období medzi februárom a októbrovou revolúciou nakrátko aj hymnou Ruska.
Zmeny neprešli
O úpravu hymny sa pred časom snažilo francúzske duchovenstvo. Pokúšali sa zmierniť slová najkrutejších pasáží (text o krvi tečúcej potokmi i o smrti nepriateľov), ale nepochodili. Aj francúzsky prezident Valéry Giscard d'Estaing sa v roku 1974 pokúšal o úpravu hymny. Zdala sa mu rýchla a tempo chcel spomaliť. Neuspel. Príliš revolučné tóny i slová Marseillaisy už v posledných desaťročiach strácajú význam. Naposledy získala aktuálnosť počas druhej svetovej vojny po napadnutí Nemcami.
Napriek tomu ostáva bojovná a revolučná, i keď sa vedú debaty, že je zbytočné, aby hymna vyzývala do boja, keď republika žije v mieri. „Hor sa synovia vlasti, prišiel deň slávy!“ spieva sa v nej...
Marseillaisa zaujala nielen revolucionárov, ale aj renomovaných skladateľov. Obsiahlu hudobnú citáciu francúzskej hymny a variácie na jej melódie obsahuje predohra Roberta Schumanna Herman a Dorota, op. 136. Úryvky použil aj Hector Berlioz i operný skladateľ Jacques Offenbach a ďalší skladatelia.
Úryvky z francúzskej hymny zazneli aj v jednej z najpopulárnejších skladieb Petra Iľjiča Čajkovského - Slávnostnej predohre 1812, op. 49. Slávnostná predohra vznikla ako skladba, ktorá sa má uvádzať pod holým nebom, preto okrem sláčikového orchestra a veľkého obsadenia dychových a bicích nástrojov pridal Čajkovskij ešte zvláštny orchester a zvony. Partitúra dokonca predpisuje aj delové salvy.
