Táto vláda nebola až do druhej svetovej vojny nikdy taká ohrozená ako v čase Veľkého indického povstania. Vypuklo 10. mája 1857, pred 150 rokmi.
Mocný spolok podnikateľov
Dovtedy Briti opanovali väčšinu Indie. Londýn tu však svoju moc nevykonával priamo. Správu obrovského a ľudnatého územia zveril britskej Východoindickej spoločnosti, založenej v roku 1600.
Pôvodne išlo o spoločnosť podnikateľov, ktorým štát udelil privilégiá pre obchod s východnými územiami. Postupne sa však rozrástla do organizmu, ktorý mal väčšiu moc než mnohé európske štáty. Disponovala vlastným loďstvom, razila si svoje mince a mala jednu z najpočetnejších pozemných armád. V roku 1856 v nej slúžilo viac ako 230-tisíc domorodých vojakov - sipáhiov.
Aj keď si to Briti veľmi nevšímali, v tom čase už to v mnohých vrstvách indickej spoločnosti poriadne vrelo. V minulosti sa Východoindická spoločnosť snažila presadzovať svoj vplyv nepriamo a formálne nechávala na mieste tradičných hinduistických a moslimských vládcov. Nový guvernér však začal niektoré štáty anektovať priamo a ignoroval zmluvy, ktoré s nimi predtým Briti uzavreli.
Urážka viery
Ďalšou rozbuškou sa stala nie vždy premyslená modernizácia, akú sa Briti snažili v Indii zavádzať a ich podpora šírenia kresťanstva. Nespokojnosť rástla i medzi sipáhijmi, ktorých často vysielali mimo Indiu a zároveň im znížili platy.
Iskrou, po ktorej povstanie vzplanulo, sa paradoxne stal pokus Britov zaviesť pre sipáhiov modernejšie pušky a muníciu. Nová munícia mala pušný prach a guľku umiestnenú v jednotnom obale z papiera sčasti napusteného tukom. Pri nabíjaní bolo treba obal roztrhnúť, najlepšie zubami, prach nasypať do hlavne a zasunúť tam guľku aj s obalom, ktorý ju utesnil.
Medzi indickými vojakmi sa rozšírila správa, že je papier napustený bravčovým tukom alebo hovädzím lojom. Dotknúť sa prvého bol smrteľný hriech pre moslimov, druhého pre hinduistov. Vojaci odmietli nové náboje používať a keď ich k tomu chceli britskí dôstojníci prinútiť, vzbúrili sa.
Nejednotní povstalci
Vzbura sa rýchlo rozšírila po obrovských územiach. K vojakom sa pridala časť civilného obyvateľstva a panovníci ohrození britskými anexiami. Ak by dokázali Indovia vystupovať jednotne a koordinovane, málo početných Britov v ich domovine by bez problémov zmietli. Povstalcov však rozdeľovala viera a nemali jasno ani v tom, čo chcú dosiahnuť.
Veľká časť Indie voči nim navyše zostala ľahostajná, alebo sa dokonca postavila na stranu Britov. Obávaní Sikhovia, ktorých si Briti podrobili iba pred niekoľkými rokmi, spolu s nepálskymi Gurkhami významne pomohli pri potlačení odboja.
Briti sa rýchlo spamätali z prvého šoku a začali oveľa početnejšie, ale nedisciplinované oddiely povstalcov porážať. Aj pre rozľahlosť a nepriechodnosti terénu však boje miestami trvali až do konca roku 1859.
Obe strany sa počas nich dopúšťali strašných ukrutností. Sipáhiovia väčšinou povraždili všetkých Európanov vrátane žien a detí, ktorí im padli do ruky. Angličania sa odplácali rovnakou mincou. Zajatých povstalcov neraz popravovali mimoriadne brutálnym spôsobom.
Povstanie šokovalo anglickú viktoriánsku spoločnosť, presvedčenú, že medzi domorodcami šíri pokrok, a tí by jej za to mali byť vďační. Britov prinútila zmeniť spôsob, akým Indiu spravovali. Východoindickú spoločnosť zrušili, koloniálna správa prešla pod priamu vládu Londýna a čiastočne sa otvorila úradníkom miestneho pôvodu.
Indická cisárovná
Kráľovná Viktória sa zaviazala rešpektovať práva domorodých panovníkov a v roku 1876 prijala honosný titul indickej cisárovnej.
Vodcovia povstania sipáhiov väčšinou padli alebo boli Britmi popravení. Avšak jeden z najvýznamnejších, Nána Sáhab, sa môže pochváliť zaujímavým posmrtným životom.
Po porážke utiekol do Nepálu, kde pravdepodobne čoskoro zomrel. Jeho smrť nikdy jednoznačne nepotvrdili. Značne zromantizovaný indický bojovník za slobodu sa tak po svojom zmiznutí stal pravdepodobným predobrazom azda najznámejšej postavy románopisca Julesa Verna - kapitána Nema.
