Pius IX. vo víre udalostí svojej doby postupne získaval povesť liberála, osloboditeľa až zradcu. Jeho takmer 32-ročný pontifikát, najdlhší v histórii pápežstva, poznačilo formovanie Talianskej republiky, vzostup nových filozofických prúdov a úpadok pápežského štátu.
Johannes Maria Mastai-Ferreti, syn grófa Girolama, sa narodil 13. mája 1792 v Senigalii, na pobreží Jadranu. Ako päťročný sa skoro utopil a odvtedy ho trápili epileptické záchvaty. Johannes strácal nádej, či sa bude môcť stať kňazom, no neskôr v mladosti sa uzdravil na pútnickom mieste v talianskom Lorette.
V roku 1819 bol vysvätený za kňaza a po ôsmich rokoch sa stal biskupom. Otvorene obhajoval zmeny vo vatikánskom štáte a získal povesť liberála. V roku 1840 ho vymenovali za kardinála a o šesť rokov sa stal pápežom.
Búrlivý pontifikát
Zvolením za pápeža sa Pius IX. stal aj hlavou pápežského štátu. Krátko po konkláve vyhlásil amnestiu pre politických väzňov. Rímske námestia ešte niekoľko dní a nocí po amnestii praskali pod náporom rozradosteného davu, ktorý v novom pápežovi videl reformátora a osloboditeľa.
Myšlienka zjednotenia Talianska bola vtedy aktuálna, mala byť odpoveďou na hospodárske zaostávanie talianskych štátov, čo sa Piovi IX. stalo osudným. Kým pred zvolením podporoval taliansky nacionalizmus, po zvolení zopatrnel.
Keď sa odmietol zapojiť do vojny s Rakúskom so slovami, že je pápežom všetkých katolíkov, upadol do nemilosti. Pius IX. je zradca, kričali Rimania.
Po povstaniach v roku 1848, keď radikáli zavraždili jeho predsedu vlády grófa Rossiho, musel Pius IX. v prestrojení kňaza utiecť z Ríma. Útočisko mu ponúkol neapolský panovník Ferdinand II.
Udalosti nabrali spád. Rok 1849 znamenal vyhlásenie Rímskej republiky a zároveň koniec svetskej moci pápeža. Pius IX. potreboval Rím získať späť. O pomoc požiadal francúzskeho prezidenta Ľudovíta Napoleona. Nacionalistov na čele s Giuseppe Garibaldim z Ríma vyhnali a v roku 1850 sa pápež vďaka Francúzom vrátil. Ľud si však už späť nezískal.
V septembri 1860, po porážke novo vzniknutej pápežskej armády, prišiel Pius IX. o všetky časti pápežského štátu, okrem Ríma a jeho blízkeho okolia. V novom talianskom kráľovstve žil pápež desať rokov pod ochranou francúzskej posádky, ktorá sa po vypuknutí francúzsko-pruskej vojny musela stiahnuť. Táto udalosť predstavovala definitívny koniec pápežského cirkevného štátu. Pius IX. skončil ako dobrovoľný väzeň vo vatikánskych palácoch. Novú epochu dejín Vatikánu v roku 1878 začal jeho nástupca Lev XIII.
Boj s bludmi doby
Medzi Piove kľúčové kroky patrí vyhlásenie dogmy o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie (1854), ktorou sa teológovia zaoberali už storočia. Napríklad cirkevný učiteľ Tomáš Akvinský, ktorý v 13. storočí nesúhlasil s jej teologickými dôvodmi.
Pápež sa nedokázal stotožniť s prúdmi, ktoré začali vedu pokladať za kľúčovú, a tak, nedbajúc na konzekvencie, rozbehol boj s modernizmom. Jeho najkritizovanejším dielom sa stala encyklika Quanta Cura (súčasťou je Syllabus errorum) z roku 1864. V nej odsúdil 80 bludov moderného obdobia ako nezlučiteľných s katolíckou vierou, napr. panteizmus, racionalizmus či liberalizmus, po čom však mnoho vedcov na cirkev zanevrelo.
Do pamäti ľudu sa zapísal najmä vďaka dogme o neomylnosti pápeža v oblasti mravov a viery, dodnes mylne zovšeobecňovanej. Vyhlásil ju na 1. vatikánskom koncile (1869 - 1870) a treba povedať, že spôsobila vážny rozkol medzi biskupmi.
Pre francúzsko-nemeckú vojnu pápež 20. októbra 1870 koncil odložil na neurčito. Druhý koncil sa konal takmer o sto rokov neskôr.
Milovaný a nenávidený
Svoje obdobie spoločensko-politických zmien odkláňajúcich sa od cirkvi Pius IX. odmietal a chopil sa toho, čomu rozumel - katolíckej náuky. Životopisci tvrdia, že tento veľmi priateľský človek na prvé miesto kládol prozreteľnosť a jeho politikou bol Otčenáš.
„Vôkol mňa sa všetko zmenilo. Som veľmi starý, aby som menil kurz. To bude dielo môjho nástupcu,“ povedal krátko pred smrťou pápež Pius IX, vášnivý hráč biliardu, odporca zmien, ale i zakladateľ 29 arcibiskupstviev a 123 biskupstviev.
O tom, že bol milovaný i nenávidený, svedčí jeho posledná cesta. V júlovú noc 1881 pri prenášaní jeho pozostatkov z Chrámu sv. Petra, kde bol dočasne pochovaný, do Kostola San Lorenzo fuori le Mura, prekvapili sprievod radikáli. Najprv pokrikovali hanebné slová, neskôr do veriacich hádzali kamene. Na moste cez rieku Tiber sa situácia vyostrila. Antiklerikáli sa snažili rakvu hodiť do vody, veriaci chránili pápeža vlastným telom.
