Keď Alexander Veľký vo veku 33 rokov zomrel, ovládal väčšinu vtedy známeho sveta. Jeho hranice navyše rozšíril viac než ktokoľvek pred ním. Pre nasledujúce veky bol archetypom dobyvateľa a vládcu, ktorému sa chceli vyrovnať mnohí od rímskych cisárov až po Napoleona. Stal sa však aj symbolom pominuteľnosti i tej najväčšej svetskej moci.
Alexander sa narodil v roku 356 pred naším letopočtom. Podobne ako u Napoleona aj uňho je paradoxom, že sa najväčším šíriteľom gréckej moci a kultúry stal človek pochádzajúci z národa, ktorý mnohí Gréci odmietali považovať za grécky.
Za mnohé vďačí svojmu otcovi Filipovi II., ktorý zjednotil macedónske kmene, vybudoval z nich dobre organizovaný štát, mocnú armádu a z krajiny na okraji gréckeho sveta urobil jej hegemóna. Práve Filip naplánoval grécku výpravu proti tradičnému nepriateľovi, Peržanom. Zavraždili ho uprostred príprav na toto ťaženie.
Od Grécka po Perziu
Alexander získal najlepšie vzdelanie, ktoré mu doba mohla poskytnúť. Jeho vychovávateľom bol učenec Aristoteles. Mladý Macedónčan veril, že je pravnukom homérovských hrdinov Heraklésa a Achillesa. V posledných rokoch života nadobudol presvedčenie, že je synom samotného vládcu bohov Zeusa, a tak predurčený na svetovládu.
Alexander mal 22 rokov, keď sa s vojskom v sile maximálne 40-tisíc mužov vydal pokoriť superveľmoc toho obdobia, Perzskú ríšu, siahajúcu od Egypta až po Indiu.
V troch veľkých bitkách v priebehu štyroch rokov vyvrátil ríšu perzských veľkráľov. Najprv porazil armádu lokálnych miestodržiteľov a dvakrát aj vojská vedené samotným panovníkom Dáreiom III. Medzitým ovládol východné pobrežie Stredozemného mora, grécke mestá v Malej Ázii, Egypt, Palestínu a Feníciu.
Po bitke pri Issu v roku 333 k nemu Dáreios vyslal posolstvo s ponukou, aby si ríšu rozdelili. Alexandrovi malo pripadnúť celé územie na západ od rieky Eufrat. Bolo to viac, než sa väčšina Grékov pri odchode do Ázie odvážila dúfať. „Ja by som túto ponuku prijal, ak by som bol tebou,“ radil mu jeho blízky spolupracovník, skúsený generál Parmenión. „Ak by som bol Parmenión, tiež by som ju prijal,“ odpovedal vraj Alexander.
On mal totiž v tom čase už iný plán. Chcel vytvoriť novú nadnárodnú ríšu, ktorá by zjednotila Východ a Západ, výdobytky helénskej kultúry s východnou vzdelanosťou. Snažil sa o splynutie dvoch vedúcich etník, Grékov a Peržanov, nariadil hromadnú svadbu tisícov svojich macedónskych vojakov s Peržankami. Dosiahol však iba mierny úspech. Hrdých Grékov naopak popudil preberaním orientálnych zvyklostí, ktoré boli kritickému a nezávislému gréckemu duchu cudzie. Najviac im prekážalo božské uctievanie vlastnej osoby, ktoré Alexander stále viac presadzoval.
Náhla smrť
Po ďalších vojenských výpravách do Strednej Ázie a Indie, sa Alexander v roku 323 vrátil do mesta Babylon, ktoré urobil centrom svojej ríše. Pripravoval nové ťaženia do Arábie uvažoval o tom, že si podmaní aj západnú časť Stredomoria. V lete toho roku však náhle zomrel.
Vzhľadom na život, ktorý viedol, a niekoľko ťažkých zranení, ktoré utrpel počas bojov, nebola jeho smrť až takým prekvapením.
Na smrteľnej posteli sa ho vraj opýtali, komu svoju ríšu odkazuje. „Tomu najsilnejšiemu,“ mal odvetiť. Jeho generáli sa okamžite začali o Alexandrovo dedičstvo ruvať a v priebehu niekoľkých rokov roztrhali najväčší štátny útvar dovtedajších dejín na kusy. V rámci súperenia o moc zavraždili aj oboch Alexandrových malých synov.
Ríša sa rozpadla, kultúra pretrvala
Ríša vytvorená Alexandrom po smrti svojho tvorcu rýchlo zanikla. Trvalejším sa stal jeho kultúrny odkaz. V množstve krvi a utrpenia, ktoré jeho výboje sprevádzali, sa zrodil prvý globalizovaný svet siahajúci od Kartága na západe až po severozápad Indie a Strednú Áziu.
Po tomto svete cestovali obchodníci, vojaci aj kultúrne vplyvy. Grécka filozofia a umenie sa na severe dnešného Afganistanu miesila s indickým buddhistickým myslením a umením v grécko baktrijských štátoch, ktoré zanikli až dvesto rokov po Alexandrovej smrti. Na druhom konci jeho ríše – v Palestíne – zase tento duchovný kvas a miešanie kultúr vytvorili o stáročia neskôr pôdu na vznik kresťanstva.
