Je to jeden z najväčších zločinov, ktoré strhli pozornosť celej Ameriky a stále zostáva záhadou, opradenou konšpiračnými teóriami. Prvého marca pred 75 rokmi uniesli z domu priekopníka letectva Charlesa Lidnbergha jeho dvadsaťmesačného syna.
Charles Lindbergh bol v tom čase národným hrdinom, symbolom novej úspešnej Ameriky. Ako prvý človek na svete dokázal preletieť bez medzipristátia Atlantik. Bolo to v roku 1927, keď po 33 hodinách letu, často aj naslepo v hmle, dorazil z New Yorku do Paríža. Bola to svetová senzácia.
Rodinná tragédia prišla v roku 1932. Napokon sa našlo chlapcovo telo a matka povedala, že je to jej syn. Experti chlapca neboli schopní identifikovať. A tak ho aj dnes niektorí stále považujú za nezvestného.
Zmiznutie orlíka
Volali ho malý orlík a otec sa s ním pýšil. Rodina trávila čas vo svojom ešte stále nedostavanom sídle neďaleko Hopewellu v New Jersey. Robili si starosti, lebo Charles junior bol prechadnutý. O ôsmej večer ho mama uložila do postieľky a o hodinu neskôr ešte raz skontrolovala. Keď krátko pred desiatou k postieľke prišla opatrovateľka Betty Gowová, dieťa tam nebolo. Najprv si mysleli, že ide o ďalší žart otca Charlesa. Veď len nedávno ho ukryl do šatníka a nechal rodinu prehľadať celý dom. Tentoraz to tak nebolo.
Objavili list požadujúci výkupné 50-tisíc dolárov. Bol napísaný zlou angličtinou, pripomínal nemčinu. O pol hodiny bola na mieste polícia. Počínala si však tak babrácky, že sa jej pri chaotickom prehľadávaní miesta podarilo zničiť kopu dôkazov a stôp. Prehľadali kilometre v okolí domu, nenašli nič.
Zapojili sa aj prezident Hoover a FBI
Hneď na druhý deň sa do vyšetrovania zapojila FBI. Jej šéf J. Edgar Hoover zvolal tlačovku. Americký prezident Herbert Hoover, ktorého o celej záležitosti okamžite informovali, vyhlásil, že urobí všetko pre to, aby chlapca našli. Celá vec však bola najmä v rukách newjerseyského policajného šéfa H. Normana Schwarzkopfa (jeho syn bol vrchným veliteľom amerických vojsk počas operácie Púštna búrka v Iraku v roku 1991).
Najprv z únosu podozrievali miestnych mafiánov. Ľudia, ktorým Lindbergh dôveroval a poslal ich skontaktovať sa s nimi, boli utajení novinári bulvárneho denníka New York Daily News. Dokonca aj Al Capone ponúkol z väzenia pomoc, ak by mu to nejako mohlo prilepšiť.
V priebehu niekoľkých týždňov sa listy požadujúce výkupné objavovali znovu a znovu. Osoby (medzi nimi 72-ročný excentrický učiteľ a odsúdený podvodník), ktoré tvrdili, že majú kontakty na únoscov, rodičom dieťaťa nikdy neukázali. Hoci výkupné sa zaplatilo dvakrát a takmer aj tretíkrát.
Dňa 12. mája 1932 si asi sedem kilometrov od domu Lindberghovcov išiel uľaviť šofér dodávky William Allen. Chuť ho prešla, keď v kríkoch objavil telíčko. Rozkladalo sa, bolo ohryzené zvieratami.
Lebka bola prasknutá, telo bez ľavej nohy a rúk. Matka ho po troch minútach identifikovala, najmä podľa prstov na nohe a košieľky.
Otázniky nad procesom
Dva a pol roka po únose polícia vystopovala nemeckého imigranta Bruna Richarda Hauptmanna. Objavili uňho časť výkupného a drevo podobné tomu z rebríka, ktorý našli pri únose. Mali len nepriame dôkazy, ale odsúdili ho na smrť.
Odborníci dodnes spochybňujú spravodlivosť procesu. Vydavateľ Hearst ponúkol 90-tisíc dolárov jeho rodine, ak sa prizná. Odmietol to, rovnako ako to odmietol výmenou za doživotné väzenie. Tretieho apríla 1936 zomrel v elektrickom kresle a stále tvrdil, že je nevinný.
Lindberghovci sa už vtedy pred médiami ukrývali v Európe. Hauptmannova manželka tvrdila, že jej muž je nevinný až do je • smrti v roku 1994.
Podozrivých bolo mnoho, medzi nimi aj slúžka Lindberghovcov Violet Sharpová. V jej výpovediach boli nezhody a zakrátko po únose spáchala samovraždu. Špekulovalo sa aj o Lindberghovi, ktorý často zasahoval do vyšetrovania.
Proces sa dodnes spochybňuje, a hoci mohol mať Hauptmann v zločine prsty, nad jeho vinou visia otázniky. Rovnako aj nad tým, či sa skutočne našlo chlapcovo telo. Napríklad aj jeho pediater vyhlásil, že nie je možné určiť, o koho ide. Amerika sa tak dodnes nedozvedela, ako to s únosom Lindberghovho syna skutočne bolo.
Autor: East Lansing, Michigan
