Cisár urobil ešte jeden unikátny krok a aj v pestrých dejinách Rímskej ríše naozaj odvážny. Vybudoval nové hlavné mesto a nazval ho po sebe Konstantinopolis. Konštantín Veľký zomrel pred 1670 rokmi - v roku 337 n. l.
Megalománia, ale aj odvaha, spravili jeho meno medzi rýchlo sa striedajúcimi cisármi nesmrteľným. Čas svojej vlády od roku 306 do roku 337 využil naplno. Preto ho historici nazvali Konštantín Veľký.
Cisárom sa stal s pomocou légií svojho adoptívneho otca. Víťazstvo nad Maxentinom oslávil obrovským triumfom a dal ho zvečniť víťazným oblúkom.
Na stavbu použili reliéfy z ďalších víťazných oblúkov - Trajánovho, Hadrianovho a Aureliovho.
Víťazný znak
Systém štyroch vládcov, ktorý zaviedol Dioklecián, bol nefunkčný, pretože dohoda medzi spoluvládcami bola takmer nemožná.
Konštantín problém vyriešil tým, že rozhodoval fakticky sám, aj keď na porážku nepriateľa Maxentina využil švagra Licia. Onedlho sa objavili spory so spoluvladárom, a tak Licia odstránil v roku 324. Potom už vládol úplne sám.
Na oblúku sa v cisárovom vojsku po prvýkrát objavujú štandardy s krížami. Cisár použil kresťanov ako spolubojovníkov po „zjavení“, ktoré mal - videl vraj kríž a na ňom grécky nápis „en tútó niká“ - v tomto znaku zvíťazíš.
Sloboda kresťanom
Spolu s Liciom vydal v roku 313 Milánsky edikt, ktorý kresťanom poskytol náboženskú slobodu, to znamemá, že ich vieru zrovnoprávnil s ostatnými náboženstvami v celej ríši. Kresťanstvo prestalo byť náboženstvom ľudu a inštitucionalizovalo sa - vznikla cirkevná hierarchia. Dovolil kresťanom zastávať všetky dôležité úrady a stavať chrámy.
Sám sa kresťanom nestal, bol v prvom rade cisárom ríše, kde kresťania tvorili menšinu, aj keď významnú, ale najmä jeho ciele v ríši boli politické a nie náboženské.
Konštantín aj náboženstvo chápal politicky, sám bol predsa hlavou dovtedajšieho rímskeho náboženstva ako pontifex maximus. Vnútorné spory kresťanov ho dosť unavovali, a preto zvolal v roku 325 do svojho sídla Níkai prvý kresťanský cirkevný snem, ktorý ich mal vyriešiť. Načas sa to podarilo, kresťanská cirkev sformulovala svoje prvé všeobecné dogmy.
Carihrad
Potom sa Konštantín začal venovať svojmu najväčšiemu projektu - postaviť nové hlavné mesto, ktoré by lepšie strategicky vyhovovalo riadeniu takej obrovskej a mnohotvárnej ríše. Prečo si vybral práve nenápadné provinčné mestečko Byzantion nie je známe, ale cisárova intuícia bola geniálna.
Projekt sa aj v tých časoch zdal nezmyselný, lebo Rím bol epicentrom vtedy známeho sveta.
Založili ho podľa legendy bratia Romulus a Remus a tradícia držala Rimanov pohromade. Rímske občianstvo stále nemal každý.
Cisára však volili vojaci, ktorí tiež držali obrovskú ríšu pohromade - a odkedy začal Rím využívať žoldnierske vojsko, nikdy neboli Rimanmi. Boli to prví svetoobčania.
Milovali svojho cisára, a keď vydal príkaz, plnili ho. Kým platil a vyslúžilci dostávali pôdu, vládol. Konštantín ich predstavy napĺňal, a preto mu s pomocou otrokov postavili mesto väčšie a krajšie ako Rím.
Nové hlavné mesto ležalo medzi dvoma svetmi - Európou a Áziou – de facto v strede ríše, malo chránený prístav. V roku 330, len po šiestich rokoch výstavby, bolo hotové a sťahovali sa doň všetky dôležité centrálne úrady i cisárovo sídlo. Nieslo tiež jeho meno, čo bol podľa zlomyseľníkov hlavný cisárov cieľ.
Mesto stojí dodnes a má za sebou jednu z najbúrlivejších histórií zo všetkých veľkých miest. Byzantion - Konstantinopolis (pre Slovanov Carihrad) a dnes Istanbul. Sen jedného muža a práca miliónov neznámych ľudí. Mesto sa stalo symbolom luxusu a moci a do príchodu Turkov najmä kresťanskej vďačnosti.
Kresťania uznávali cisára ako Veľkého, hoci skutočným kresťanom sa stal až v posledných chvíľach svojho života. Kresťanstvo však začalo svoju víťaznú a aj krvavú cestu po Rímskej ríši. Postupne vytlačilo a zničilo iné náboženstvá.
Konštantín Veľký zmenil staroveký svet a formoval dejiny. Jeho synovia a väčšina ďalších nástupcov už nevládali čeliť vlastnej malosti a nástupu barbarských kmeňov. Tisícročná ríša v ďalšom storočí zanikla.
