„Trockistickí hajzli vraždili, trávili, vyhadzovali do vzduchu vlaky a škodili sovietskej priemyselnej výrobe." Asi tak opisoval komunistický denník Pravda v roku 1937 príbehy obžalovaných v jednom z najslávnejších procesov 30. rokov v Sovietskom zväze.
Od druhého procesu s paralelným protisovietskym trockistickým centrom v Moskve uplynulo 70 rokov.
Boli to zlé časy. Postihla prostých občanov aj stranícke špičky, ktoré medzi sebou neúprosne bojovali. Zdalo sa, že vedenie krajiny aj komunistickej strany pod taktovkou Josifa Stalina zošalelo, že niektorí skutočne verili, že represie, vraždenie, koncentráky a mučenie sú jedinou cestou k skvelým zajtrajškom.
Prípad podľa Pravdy
Mladý inžinier I. mal manželku a tá si písala s príbuznými, ktorí žili v zahraničí. Trockista D., ktorý bol nadriadeným inžiniera I. odhalil, že I. je politicky labilný. Preto sa D. rozhodol naverbovať ho na spoluprácu s japonskou rozviedkou pomocou vydierania. „Milý I.,“ povedal mu raz, keď boli sami. „Dobre viem, že tvoja žena si píše s príbuzným zo zahraničia - špiónom.“ Inžinier I. ako správny, politicky labilný človek bez tvrdého charakteru začal prosiť D., aby sa nad ním zľutoval. D. výmenou za zľutovanie ponúkol I., že môže škodiť závodu, kde sa dá, stať sa špiónom japonskej rozviedky, a tak zachrániť život sebe i celej rodine. Zúfalý I. nedokázal odporovať a súhlasil, priblížila „strašné zločiny“ vtedajšia Pravda.
Prvý proces
Prvý moskovský proces s odpadlíkmi Kamenevom, Zinovievom a ďalšími 14 obžalovanými (známy ako proces s členmi Antisovietskeho spojeného trockisticko-zinovevského centra) bol len chabou predzvesťou k druhému, ešte šialenejšiemu súdnemu pojednávaniu, ktoré sa konalo o rok neskôr, v roku 1937. „Ničomní trpaslíci. Zdvihli svoje ruky proti najväčšiemu zo všetkých ľudí, nášmu múdremu vodcovi súdruhovi Stalinovi,“ vrešťal na prvom procese neskôr vodca Nikita Chruščov.
Druhý súdny proces Chruščova opäť rozvášnil. Na dvojtisícovom zhromaždení v januári 1937 v Moskve Nikita Sergejevič povedal pamätné slová: „Tým, že zdvihli svoje ruky proti súdruhovi Stalinovi, zdvihli ich proti všetkému najlepšiemu, čo ľudstvo má. Lebo Stalin je viera, je nádej, je maják, ktorý vedie celé pokrokové ľudstvo.“ Bolo príliš jednoduché všetko pripisovať len šialenstvu niekoľkých osôb na čele so Stalinom a generálnym prokurátorom Vyšinským. Koncom 20. rokov sa sovietska ekonomika zmietala v kríze. Na robotníckych schôdzach nahnevaní súdruhovia robotníci žiadali vyššie platy. A tak sa konal už v roku 1928 prvý zo série významných procesov - „šachtový“. Pred súd sa postavili technici Doneckého uhoľného revíru. Z 53 obvinených bolo „len“ päť popravených. Vo veci paralelného antisovietskeho trockistického centra sa postavilo v januári 1937 pred vojenské kolégium Najvyššieho súdu 17 ľudí.
Vynútené priznanie
Tomu, že sa priznávali k neuveriteľným zločinom, sa dnes nikto nečuduje. Vedenie NKVD vydalo vnútorný príkaz - k podozrivým sa správať ako k nepriateľom ľudu. Napriek krutému mučeniu sa väčšina obvinených k „podvratnej“ činnosti nepriznávala.
Napríklad Muralov vydržal trvať na nevine celých 7 mesiacov. „A povedal som si vtedy, po takmer ôsmich mesiacoch, len nech sa podriadi môj osobný záujem záujmom toho štátu, za ktorý som bojoval dvadsaťtri rokov,“ odôvodnil statočne pred súdom svoje priznanie Muralov.
Prišiel deň rozsudku. Miernejšie tresty, desať a osem rokov, dostali len Arnold a Stroilov. Stali sa jednými z 994-tisíc osôb, ktoré v tom roku poslali do koncentráku.
Ostatných „členov centra“ odsúdili na smrť. Radek a Sokolnikov boli v máji 1939 zabití vo väzení zrejme spoluväzňami. A nakoniec ani tí, ktorí vtedy vyviazli - Arnold a Stroilov, dlho neprežili. Trest im zmenili. Napokon ich popravili v roku 1941.
V roku 1937, keď zabíjanie NKVD vrcholilo, postihli represie nejakým spôsobom asi 11 miliónov ľudí. Z toho asi 10 percent popravili.
Skromné odhady hovoria, že od roku 1927 do roku 1938 zomrelo v Sovietskom zväze pri čistkách takmer 14 miliónov ľudí.
