ť k Nemecku. Po poslednom referende a požehnaní Francúzska sa to podarilo. Pred polstoročím sa Sársko stala desiatou spolkovou krajinou Nemecka. Bolo to 1. januára 1957.
Hovorí sa, že Sárčania si užívajú „tu a teraz“, pretože nevedia, kedy príde vojna či nový dobyvateľ, ktorý ich o všetko pripraví. Od 30-ročnej vojny prežila takmer každá generácia vojnový konflikt a ľudia tomu prispôsobili svoj život.
Sársko bolo väčšinu svojich dejín nemeckým územím, nikdy sa však nevymanilo spod francúzskeho vplyvu. Ani v 20. storočí nemalo právo rozhodovať o svojom osude. Boli to Francúzi, ktorí si po prvej svetovej vojne vymohli vyčlenenie Sárska z Nemecka ako záruku svojej bezpečnosti. Versailská zmluva dala Sársko na 15 rokov pod správu Spojených národov. Potom mali o svojom osude rozhodnúť Sárčania v referende.
Predreferendová kampaň v roku 1935 rozpútala tvrdý súboj zástancov i odporcov začlenenia k Nemecku. Tí prví kričali „Späť do Ríše“, tí druhí volali „Poraz Hitlera na (rieke) Sáre“. Výsledok referenda bol ale jednoznačný. Viac ako 90 percent hlasovalo za návrat k Nemecku a tým nepriamo k Hitlerovi, ktorý triumfálne prijal „západnú župu“ do svojej „tisícročnej Ríše“.
To bol dôvod, prečo chceli Francúzi rozhodovať o Sársku aj po druhej svetovej vojne. Pripojiť toto územie sa Parížu nepodarilo. Údajne pre nesúhlas sovietskeho ministra zahraničných vecí Molotova. Prijal sa model, podľa ktorého bolo Sársko politicky autonómne, ale ekonomicky prepojené s Francúzskom.
To pozitívne, čo Francúzi priniesli Sárčanom, bola obnova demokracie na ich území. Opäť vznikla politická súťaž a zvolali komisiu, aby vypracovala ústavu. Samozrejme s dodatkom, že Sársko bude závislé od Francúzov. „Sársko má byť hospodárskou, menovou a colnou politikou spojené s Francúzskom, vyčlenené z Nemecka, politicky autonómne, zahraničné vzťahy a obrana ponechaná Francúzsku,“ písalo sa v ústave. Tá prešla, ale už od roku 1950 sa v Sársku tvorila opozícia proti zväzku s Parížom. To už sa Sársko stalo súčasťou studenej vojny. Bránilo európskej integrácii západného Nemecko a zmiereniu medzi Parížom a Bonnom.
Francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman, otec európskej integrácie, navrhol, aby sa Sárska ujal európsky komisár. Tento model podporila aj vláda v Sársku, podcenila ale náladu obyvateľstva. Autoritatívny sársky povojnový premiér Johannes Hoffmann povolil až tri mesiace pred referendom o európskom štatúte Sárska slobodu prejavu a zhromažďovania.
Kampaň bola tvrdá a výsledok mnohých prekvapil. Sárčania odmietli európsky štatút. To nemohli mocnosti ignorovať. Sárska vláda odstúpila a do útoku prešli politické sily, ktoré boli proti napojeniu na Francúzov. V referende sa potom Sárčania definitívne vyslovili za pripojenie k Nemecku. Francúzi napokon súhlasili s podmienkou, že niektoré hospodárske výhody ostanú v platnosti až do roku 1959, aby krajina neutrpela veľké hospodárske škody.
Od polnoci 1. januára 1957 tak mohli Sárčania veľkolepo oslavovať návrat k Nemecku. V ten deň musel západonemecký kancelár Konrad Adfenauer vstávať veľmi skoro. Už o šiestej ráno vyrazil do Sárska vlak s členmi vlády a osobnosťami. Vo vozňoch sa oslavovalo a na počesť Sárska sa podával kaviár. Hoci Adenauer nebol za pripojenie Sárska a podporoval jeho európsky štatút, oslavoval túto udalosť ako vzor pre budúce zjednotenie celého Nemecka.
Sársko prispelo aj k zmiereniu Nemecka s Francúzskom a jeho pripojenie ku krajine podľa článku 23 nemeckej ústavy sa stalo precedensom na pokojné znovuzjednotenie krajiny v roku 1990. „Sárčania nás učia, ako možno byť zároveň dobrým Sárčanom, dobrým Nemcom, dobrým Európanom i dobrým susedom,“ povedal bývalý spolkový prezident Richard von Weizsäcker.
