Jeho osudy boli pravdepodobne hlavnou inšpiráciou pre spisovateľa Daniela Defoea na napísanie známeho románu o dobrodružstvách stroskotanca Robinsona Crusoea. Fiktívna postava zatienila predlohu. Keď sa v roku 1966 rozhodla čílska vláda premenovať ostrov Más a Tierra, na ktorom sa zdržiaval, dostal meno Ostrov Robinsona Crusoea. Určitým zadosťučinením azda je, že aspoň ďalší malý ostrov súostrovia pomenovali Ostrov Alexandra Selkirka. Škótsky námorník tohto mena zomrel 13. decembra roku 1721, pred 285 rokmi.
Selkirk pochádzal z rodiny obuvníka a garbiara. Keď mal osemnásť, utiekol pred otcovým remeslom a trestom za rôzne prehrešky na more. V roku 1702 sa pripojil ku korzárskej výprave vtedy už známeho cestovateľa a učenca Williama Dampiera.
Korzári neboli obyčajní piráti, lupiči morí. Nepracovali na vlastnú päsť, ale z poverenia svojej krajiny. Počas vojny dostávali korzársky patent, ktorý ich zmocňoval prepadávať lode nepriateľského štátu. Časť koristi odovzdávali štátu.
Obe kategórie však často splývali, čo vedeli dobre aj Španieli, ktorých anglickí morskí záškodníci najčastejšie prenasledovali. Zajatých korzárov s patentom preto zvyčajne vešali hneď vedľa pirátov bez patentu.
Dampier mal s dvomi loďami napádať španielske plavidlá a osady v Južnej Amerike. Na menšej z lodí sa ako navigátor plavil aj Selkirk. Nebol teda už iba obyčajný námorník, ale dôstojník s vyšším vzdelaním.
Dampierove lode sa v roku 1704 zastavili na súostroví Juana Fernándeza pri pobreží dnešného Čile. Selkirk sa tam tak pohádal s kapitánom vlastnej lode, že sa radšej rozhodol na jednom z ostrovov zostať. Nedá sa vylúčiť však ani to, že ho tam kapitán vysadil v súlade s vtedajším drsným zvykom za trest.
Selkirk v každom prípade na ostrove zostal a obe lode odplávali. Zanechali mu tam nejaké šatstvo, kresadlo, pušku s malou zásobou prachu a guliek, tabak, sekeru, nôž, kotlík a ďalšie drobnosti. Ponechali mu aj jeho Bibliu, navigačné knihy a prístroje.
Selkirkovi život zachránili predovšetkým kozy, ktoré na ostrovy ako zásobu do budúcnosti priniesli predchádzajúci moreplavci. Tie sa tam medzičasom rozmnožili. Keď mu došiel pušný prach, naučil sa ho chytať vlastnými rukami za behu.
Po čase sa mu roztrhali šaty, a tak si vyrobil oblečenie z kozej kože, zošíval ich s pomocou klinca. Veľa času vraj venoval čítaniu Biblie, spievaniu žalmov a modlitbám. Podľa vlastných slov sa stal lepším kresťanom než bol kedykoľvek pred tým.
Selkirk strávil na ostrove osamote štyri roky a štyri mesiace, kým ho v roku 1709 objavili ďalšie anglické korzárske lode pod velením kapitána Woodesa Rogersa. Práve Rogers vo svojom cestopise Selkirkov príbeh najrozsiahlejšie opísal.
Po zachránení sa Selkirk pridal k Woodsovej posádke a po dlhej a úspešnej korzárskej plavbe sa v roku 1711 vrátil do Anglicka ako zámožný muž. Strávil nejaký čas na pevnine, po čase ho však opäť zlákalo more. Zomrel ako kapitán lode v kráľovských službách.
Podľa pamätníkov doma na súši často vyhľadával samotu. Po čase vraj dokonca začal odchod zo svojho ostrova ľutovať.
