Za všetko môže Napoleon. Vďaka tomu, že vypudil portugalských vládcov z Lisabonu, stala sa dovtedy rozlohou najväčšia, významom však predsa len okrajová časť portugalského impéria na niekoľko rokov centrom významnej európskej krajiny. A keď sa mal dvor vrátiť na starý kontinent, nechceli sa Brazílčania zmieriť s tým, aby im opäť rozkazovali spoza oceánu. Radšej vzniklo nezávislé brazílske cisárstvo. Druhý a zároveň posledný cisár Pedro II. zomrel 5. decembra 1891, pred 115 rokmi.
Portugalsko bolo stáročia tradičným spojencom Anglicka a zostalo ním aj počas napoleonských vojen. To sa nemohlo páčiť Francúzom, ktorí v roku 1807 napochodovali do krajiny. Princ Ján z dynastie Braganca, vládnuci namiesto svojej choromyseľnej matky, nemal proti presile šancu a rozhodol sa presídliť do najväčšej a najbohatšej portugalskej kolónie Brazílie až „do všeobecného mieru“.
Princa nasledoval celý dvor, šľachta, vyšší úradníci a cirkevní hodnostári aj s rodinami a služobníctvom. Dohromady sa cez more na všetkom, čo sa udržalo na vode, sťahovalo až 15-tisíc ľudí. Cestovala s nimi kráľovská pokladnica, štátny archív, knižnice a tlačiareň.
Dvor sa usadil v Riu de Janeiro a krajina začala rozkvitať. Kráľovi Jánovi VI. sa tam tak zapáčilo, že sa do Európy nechcel vrátiť ani po skončení napoleonských vojen. Prinútila ho k tomu v roku 1821 až revolúcia v Portugalsku. Brazíliu dočasne zveril do opatery svojmu synovi a následníkovi trónu Pedrovi.
Brazílčanom sa nepáčilo, že by opäť klesli do postavenia kolónie, o ktorej sa rozhoduje niekde ďaleko, kam odteká aj bohatstvo ich krajiny. Vypukli nepokoje a miestna elita presvedčila mladého princa, aby vypovedal poslušnosť vlastnému otcovi a stal sa hlavou nezávislej krajiny. Dôležitú rolu v prevrate zohrala Pedrova manželka Leopoldína, dcéra rakúskeho cisára Františka I. V deň svojich 24. narodenín sa princ v roku 1822 stal cisárom Pedrom I.
Nový štát, formálne konštitučná monarchia so širokými právomocami panovníka, prežíva osud svojich latinsko-amerických susedov. Bojoval s nimi o územia, stále čelil povstaniam požadujúcim viac demokracie a ohrozujúcim jeho územnú celistvosť, rovnako ako vzburám otrokov a Indiánov. V roku 1828 sa od Brazílie odtrhla jej najjužnejšia časť, z ktorej vznikol Uruguaj.
Strata územia prispela k tomu, že Pedra I. v roku 1831 prinútili odstúpiť v prospech svojho ešte len päťročného syna Pedra II. Chlapca zanechal v opatere regentov a sám odcestoval do Európy. Aj ďalej išlo všetko po starom. Jednu vzburu nasledovala ďalšia.
Ústredná moc sa im snažila čeliť tým, že v roku 1840 Pedra II., ktorý mal stále ešte len 13 rokov, korunovala za cisára. „Už chcem,“ boli vraj prvé štátnické slová predčasne vyspelého chlapca, keď sa ho delegácia parlamentu prišla opýtať, či je ochotný prevziať vládu. Bol to mierny, intelektuálne založený panovník, ktorý do verejného života vstupoval len minimálne. Nebránil postupnej demokratizácii krajiny a okresávaniu vlastnej moci a nevystupoval ani proti opozícii požadujúcej prechod k republike.
Naopak žiadal vyriešiť najväčší problém Brazílie, pretrvávajúce otroctvo. Jeho zrušenie nakoniec presadil proti vôli vlastníkov veľkých plantáží s pomocou anglického loďstva. To účinne bránilo dovozu ďalších otrokov z Afriky. Takzvaný Zlatý zákon o zrušení otroctva namiesto svojho otca, liečiaceho si v Európe cukrovku, podpísala jeho dcéra a rázna bojovníčka proti tomuto zlu, princezná Isabela.
V roku 1889 Pedra II. dostihol osud jeho predkov. Keď mu delegácia vzbúrených dôstojníkov oznámila, že ho zosadili z trónu a že bola vyhlásená republika, odmietol proti rebelantom použiť násilie. Poslušne nasadol na loď smerujúcu do Portugalska. Z nej telegraficky odmietol aj akési odškodné, ktoré mu dočasná vláda ponúkla.
Brazílske cisárstvo sa paradoxne neskončilo preto, že by sám cisár komukoľvek akokoľvek prekážal. Nikto ho však ani veľmi nepotreboval. Paradoxne to bol demokratickejší štát, než väčšina jeho susedov. „Jediná republika, ktorá existovala v Južnej Amerike, padla. Bolo to cisárstvo brazílske,“ komentoval správu o jej konci venezuelský prezident.
