ný tábor Terezín. Pred 65 rokmi prišiel do vojenskej pevnosti Terezín prvý židovský transport.
Nacisti si naplánovali, že tam zhromaždia prestarnutých európskych Židov a príslušníkov židovskej umeleckej a vedeckej elity. Chceli tak zmierniť kritiku, ktorá sa občas ozývala z európskych akademických kruhov a požadovala miernejšie zaobchádzanie so staršími a významnými Židmi. V Terezíne sa však diali rovnaké zverstvá ako v iných tranzitných táboroch.
Nacisti tam nechtiac umožnili vznik kreatívneho prostredia plného vzdelaných ľudí, ktorí vytvorili desiatky umeleckých diel. Terezín slúžil Nemcom ako „potemkinovská dedina“ holokaustu. Do tábora, ktorý vedeli vybaviť tak, že vyzeral ako „ukážkové“ sídlisko pre Židov, pozývali delegácie z celého sveta, aby ukázali svoju „humanitu“.
Tvorili ho židovskí obyvatelia väčších českých miest. Mohli si so sebou priniesť 50 kilogramov batožiny. Do mesiaca ich prišlo do Terezína viac ako sedemtisíc a ich počet neustále rástol. Pevnosť však bola stavaná pre sedemtisíc obyvateľov, a tak z preľudnenia, hladu, zimy a nedostatku hygieny vznikli prvé epidémie. Začiatkom roka 1942 tu ľudia hromadne umierali, konali sa aj popravy, podľa výskumníkov z terezínskeho pamätníka aj za to, že väzeň nepozdravil esesáka. V tom čase sa začali prvé transporty do vyhladzovacích táborov na východe. Z Terezína ich do konca vojny odišlo viac ako 60, do vlakov pre dobytok naložili viac ako 88-tisíc ľudí. Prežil z nich len zlomok. V Terezíne zomrelo viac ako 33-tisíc väzňov.
Vo februári 1942 Nemci z Terezína vysťahovali české civilné obyvateľstvo a z mesta urobili uzavretú zónu. Do tábora zviezli starých Židov a akademikov zo západnej Európy. Neskôr prichádzali aj „privilegovaní“ Židia zo slovenského štátu a Maďarska, väčšinu tvorili českí Židia. Donútili ich podpísať „zmluvu o kúpe nového domu“, čo prakticky znamenalo, že ich obrali o celý majetok a „ubytovali“ v zavšivených barakoch.
V Terezíne napriek všetkému fungoval bohatý kultúrny život: symfonici z európskych orchestrov koncertovali, vysokoškolskí pedagógovia prednášali pre terezínske deti, skladatelia skladali, výtvarníci maľovali a vedci spisovali svoje state.
Veľkú starostlivosť venovali deťom, pretože aj v Terezíne Židia verili, že vzdelanie budú potrebovať. Kresby detí z terezínskeho koncentráku, ktoré viedla Friedel Decker-Braindesová, sú známe na celom svete, rovnako ako časopis Vedem či detská opera Brundibar.
Keď svet pomaly zisťoval, čo sa deje so Židmi, rozhodli sa Nemci pozvať v roku 1943 aj o rok neskôr do Terezína delegáciu zahraničných vlád a Červeného kríža. Väzni vymaľovali ulice, vysadili stromy, vyčistili dlaždice. Do kantíny prišli zásoby, otvorili sa kaviarne či banka s vlastnými bezcennými peniazmi. Tí, čo boli chorľaví, vyhladovení či nepríčetní, museli „zmiznúť“. A to doslova - v Osvienčime. Nemci zahrali svoje divadlo dobre - ešte v lete 1944 delegácia Červeného kríža konštatovala, že Terezín je „konečným“, a nie tranzitným táborom a pre židovských starcov je to dobré miesto na dožitie.
Eichmann nariadil, aby o Terezíne nakrútili film. Jeden z najlepších nemeckých štábov ukazoval dobre oblečených ľudí, ako popíjajú kávu v parku a hrá im orchester. Po poslednej klapke väčšina „hercov“ nasadla do transportu.
O podobný propagandistický ťah sa Nemci pokúsili v apríli 1945, ale už bolo jasné, že je to zbytočné. V Terezíne vypukla epidémia škvrnitého týfusu. Smrť priniesli väzni z evakuovaných koncentrákov z východu, ktorých zvážali do Terezína. Tábor oslobodila 8. mája Červená armáda. Niekoľko stoviek obyvateľov tábora, ktorí ho na jeseň po karanténe opustili, sa začalo vracať domov. Väčšina z nich však odišla do Ameriky alebo Palestíny.
