jvýraznejších osobností druhej svetovej vojny. Vojak telom i dušou a priateľ i sok Stalina maršál Georgij Konstantinovič Žukov sa narodil 2. decembra 1896, pred 110 rokmi.
Syn chudobných rodičov sa vojakom stal ako devätnásťročný v roku 1915. Po VOSR sa dobrovoľne prihlásil do Červenej armády. Keď v 20. rokoch úspešne skončil Vysokú vojenskú jazdeckú školu v Leningrade, demonštratívne požiadal, aby sa k svojej vzdialenej posádke nemusel vracať vlakom ako ostatní, ale na koni. Za sedem dní prešiel 963 kilometrov. Kôň za ten čas stratil 12 kilogramov, jazdec 6. Neľutoval ani seba, a ešte menej súcitu prejavil so zvieraťom. Presne tak sa neskôr správal k vojakom.
Po vstupe do červených radov Žukov rastie. Politika ho však zaujíma len pokiaľ v nej sviští šabľa. Prvé jeho ťaženie sa odohráva v roku 1939, keď v Mongolsku odráža útok Japoncov.
V boji bol Žukov hrdinom, represie 30. rokov však odsúdil, až keď už to je dovolené. V pamätiach píše, že vtedy Rusko stratilo viac schopných veliteľov, ako vo všetkých vojnách dohromady. On sám vyviazol. Keď sa ho snažili obviniť, že je politicky krátkozraký (čo bol), poslal telegram Stalinovi, ktorý si ho síce ani neprečítal, ale organizátori represií sa zľakli. Žukov sa dokázal biť za seba, ale keď niekomu z kolegov hrozilo nebezpečie, radšej sa s ním prestal stýkať.
Vrchol jeho kariéry spadá do vojnových rokov. Žukov bránil Leningrad, ubránil Moskvu, porazil Nemcov pri Stalingrade, víťazí v Kurskej bitke, viedol Bieloruskú, Vislo-oderskú i Berlínsku operáciu. Opojným úspechom však predchádzali ťažké prehry. Na začiatku vojny sklamal ako náčelník generálneho štábu. Nemal skúsenosti, nedostávalo sa mu tvorivého myslenia. Nepomohla ani neuveriteľná vôľa a schopnosť pracovať 16 hodín denne. I keď mu polená pod nohy hádzalo politické vedenie, bol spoluzodpovedný za obrovské porážky v prvých dňoch vojny, keď sa počas dvoch týždňov Nemci dostali až 600 kilometrov hlboko na sovietske územie.
30. júla 1941 Žukova z funkcie náčelníka generálneho štábu odvolali a stal sa veliteľom záložného frontu. A dokázal uskutočniť jelninskú operáciu, prvý úspech vo vojne s Nemcami. Vzápätí ho Stalin vymenoval za veliteľa leningradského okruhu. Situácia bola zúfalá. Spisovateľ Konstantin Simonov prisúdil Žukovovi záchranu dvoch najdôležitejších ruských miest - Leningradu a Moskvy. V oboch prípadoch vydal Žukov príkaz: zastaviť akékoľvek reči o porážke. Nechal strieľať guľometom do svojich ustupujúcich vojakov.
Hral vabank - buď sa zapíše do dejín ako masový vrah, alebo veľký vojvodca. Dodnes v tom historici nemajú jasno. Nevedia, ako hodnotiť bitku o Stalingrad, kde za 200 dní Sovieti prišli o 479–tisíc ľudí. Žukov ich označoval ako „nenávratné straty“. Mnohým bolo možné predísť. Lenže Žukov ľutoval viac techniku ako vojaka, ktorého ľahko nahradil.
V bitke pri Kursku a pri oslobodzovaní Ukrajiny je už vyzretým stratégom. Zostala mu však aj neľútosť. Poľskí historici obviňujú Žukova, že on odmietol pomôcť varšavskému povstaniu. Povstalcov neľutoval, rovnako ako vlastných vojakov.
Žukovova urputná ctižiadostivosť ho núti dať sa do trysku na Berlín. Reve na svojich podriadených, ponižuje ich a posiela na istú smrť. Nesúťaží chorobne len so západnými spojencami, ale aj s veliteľom ukrajinského frontu maršalom Konevom. 2. mája 1945 dosiahol Žukov svoje životné víťazstvo - obsadil Berlín. 8. mája vedie ceremóniu podpisu bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka.
Vojna bola pre Žukova najšťastnejším obdobím. Po nej je najobľúbenejším mužom v krajine. Žarli naňho samotný Stalin, ktorý z neho urobí veliteľa bezvýznamného vojenského okruhu. Žukova obvinili z toho, že nedocenil ideologickú prácu v armáde, a nechal sa fotiť s potenciálnymi nepriateľmi, ako bol americký generál Eisenhower. Nástupca Stalina Nikita Chruščov ho síce v roku 1955 povyšuje do funkcie ministra obrany, ale maršal je už za zenitom. Dožíva svoj život písaním pamätí. Pred smrťou v júli 1974 sa ho novinári pýtali, na čo je v živote najviac hrdý. Odpovedal jednoducho a pravdivo: „Že som svoje rodné mesto ubránil a nepriateľské obsadil.“
