Meno tohto muža sa dlho používalo ako synonym guľometu. Jeho vynález bol nielen významnou vzpruhou pre koloniálne výboje, ale ako prvý plne automatický stroj bol aj na začiatku druhej priemyselnej revolúcie. Väčšina obyvateľov postkomunistickej Európy si pamätá sovietske filmy, v ktorých statoční červenogvardejci kosili kontrarevolucionárov alebo fašistov guľometmi posadenými na dvoch kolieskach s oválnym pancierovým krytom. Vynálezca prvého automatického guľometu Hiram Maxim zomrel 24. novembra 1916, pred 90 rokmi.
Maxim nebol prvý, čo sa pokúšal výrazne zvýšiť rýchlosť paľby strelných zbraní. Medzi jeho predchodcami bol najúspešnejší mechanický guľomet gatling tvorený zväzkom šiestich alebo desiatich hlavní otáčaných ručne kľukou.
Nasadili ho už na konci americkej občianskej vojny. Gatling však mal rozmery menšieho dela, bol veľmi drahý a často sa zasekával.
Americký vynálezca Hiram Maxim sa narodil v roku 1840. Pracovať so strojmi a kovom sa začal učiť v mlyne svojho otca a v dielni na kočiare, kde bol tovarišom.
Už zamlada bol úspešným vynálezcom, vlastnil patenty na rôzne veci od kulmy po generátory elektrického prúdu. Jeho nápady dokonca znepokojili ľudí z firmy slávneho Edisona. Konkurentovi ponúkli obrovský plat a zastupovanie firmy v Európe pod podmienkou, že prestane vynaliezať v oblasti elektriny a uvoľní cestu ich šéfovi.
V roku 1882 dostal Maxim radu, ktorá mu podľa jeho spomienok zmenila život. „Ak chceš zarobiť hromadu peňazí, vymysli niečo, čím by si Európania mohli rýchlejšie podrezávať krky,“ povedal mu americký známy, ktorého stretol vo Viedni.
V roku 1883 si Maxim nechal patentovať prvý plne automatický guľomet. Napadlo mu využiť to, čo dovtedy považovali iba za nepríjemné sprievodné javy každého výstrelu.
Spätný ráz a energiu plynu vznikajúceho výbuchom strelného prachu, ktorá sa nespotrebovala na vystrelenie guľky, Maxim využil na znovunabitie zbrane a vyhodenie prázdnej nábojnice. To zaistilo nepretržitú streľbu, kým sa neminulo strelivo.
Napriek očakávaniam spočiatku obchodný úspech v Európe neprichádzal. Nepomohli ani efektívne predvádzačky, pri ktorých Maxim vystrieľal do terča monogram potenciálneho zákazníka. Európske armády si kúpili pár maximov na skúšku, s hromadnými objednávkami však váhali. Paradoxne im prekážala aj predstava, že by sa civilizované národy navzájom kynožili takýmto strašným strojom na zabíjanie.
Podobnými zábranami Európania našťastie – z pohľadu Maxima – netrpeli pri svojich koloniálnych výbojoch. Guľomet síce stále vážil takmer tridsať kíl, nehovoriac o stojane a munícii. Zvládnuť sa to už však dalo. Spolu s opakovacími puškami zaistil guľomet belochom prevahu, ktorá im umožnila domorodého protivníka vymazať z bojiska.
Prvýkrát použili maxim Briti v Gambii v roku 1888. Štyri guľomety zastavili útok asi štyritisíc bojovníkov kmeňa Matabelov, veľká časť z nich padla. „Nemôžete bojovať proti puške, ktorá pľuje guľky ako nebesá dážď,“ sťažoval sa vraj jeden z Afričanov, čo prežili.
Najväčšiu mediálnu slávu a reklamu maximom prinieslo iné africké dobrodružstvo. Britsko-egyptská trestná výprava proti mahdistickému štátu v dnešnom Sudáne v roku 1898 pri Ondurmane čelila útoku 50-tisíc fanatických moslimských jazdcov.
V bitke, ktorú európski účastníci označovali skôr za masaker, padlo asi 15-tisíc Afričanov. Tri štvrtiny obetí malo na svedomí desať guľometov maxim, ktoré si Briti priviezli. Oni stratili len 48 vojakov. Maxima v Británii pasovali za rytiera a obchody sa začali hýbať.
Prvou regulárnou vojnou, v ktorej sa už medzi sebou guľometmi vraždili „civilizované“ národy, bola rusko-japonská vojna. Hory mŕtvych, ktoré v nej maxim a iné konkurenčné typy guľometov zanechali, predznamenali peklo prvej svetovej vojny v Európe.
Európania začali guľomety objednávať po tisíckach až v roku 1914 a používali ich proti sebe už bez akýchkoľvek zábran. Začala sa nová éra vojny strojov.
