Európe sa bojovalo a Rakúsko-Uhorsko sa blížilo ku katastrofe. Starec na tróne žil v zajatí svojich absolutistických predstáv a viac ho zaujímali výložky na uniformáchako porážky na bojiskách a smrť státisícov vojakov. Zomrel uprostred vojenského virvaru, dva roky pred úplnou porážkou a rozpadom monarchie 21. novembra 1916 - pred 90. rokmi.
Smrť bola pre unaveného cisára vlastne vykúpením. Riešenie toľkých problémov bolo nad jeho sily. V cisárskom palaci sa šepotalo, že František Jozef mal ku koncu života takú sklerózu, že ignoroval nemeckých generálov, ktorí de facto riadili spoločné vojenské operácie, a správal sa k nim ako k nepriateľom z čias prusko-rakúskej vojny v roku 1866.
Keď Rakúsko-Uhorsko po sarajevskom atentáte na svojho nasledníka trónu dalo Srbsku ultimátum, cisár ešte chápal, že krajina ide do vojny aj proti Rusku. „Rusko toto ultimátum nemôže prijať.“ František Jozef vedel, že srbský spojenec sa postaví proti jeho ríši. Vôbec však nezasiahol a dal sa vliecť udalosťami.
Sedieť na tróne od roku 1848 do roku 1916, a zažiť toľko ako cisár, by bolo únavné aj pre silnú osobnosť - cisár však bol skôr pasívny človek, ktorý veľmi nerád rozhodoval v zásadných veciach. Vychovaný mimoriadne ctižiadostivou matkou a absolútne pasívnym otcom a strýkom, sa proti tvrdej disciplíne nikdy nebúril. Jediná vzbura, keď si vybral manželku, do ktorej sa zamiloval, bola aj jeho najväčšou tragédiou. Alžbeta Bavorská, prezývaná Sisi, milovala a obdivovala len seba. Od cisára pre jeho vášnivé objatia utekala, nemala vzťah ani k deťom. Cisár jej toleroval všetko, ona často v listoch len sucho vymenovala, čo chce, a neráčila to ani kamuflovať prejavmi náklonnosti.
Vzťah k synovi Rudolfovi bol takisto veľmi komplikovaný. Rudolf bol pravým opakom svojho otca, nesúhlasil s jeho dogmami, ani so spojenectvom s Nemcami a spáchal samovraždu. Možno k nej prispeli posledné otcove slová na jeho adresu: „Nie si viac mojím synom.“ Rudolfova smrť zostáva záhadou.
Synovec František Ferdinand skomplikoval svoje nástupníctvo nerovným manželstvom, ďalší synovec a budúci cisár Karol zasa neprenikol k Františkovi Jozefovi tak blízko, aby spolu riešili problémy monarchie.
Rakúske vyrovnanie s Uhorskom načas vyriešilo komplikované vzťahy v mnohonárodnostnom celku, ale hlavný problém - federalizáciu krajiny, a najmä iný model riadenia ako absolutizmus - vôbec nebralo do úvahy.
Uhorská šľachta si vyriešila boľačky po porážke revolúcie v roku 1848, avšak krajina totálne zaostávala v hospodárskom rozvoji. Snaha získať nové územia na Balkáne nemohla vyriešiť jej celkový úpadok. Cisár získal anexiou Bosnu a Hercegovinu, ale prilial tak len olej do ohňa. Nemecké záujmy sa nestretli s potrebami Rakúsko-Uhorska a rozdelenie Európy na dva tábory odsunulo stredoeurópske problémy na druhú koľaj.
Po Alžbetinej smrti sa cisár ešte viac uzavrel. Alžbeta za seba prezieravo, ešte počas svojho života, našla náhradu - herečku Katarínu Schrattovú - aby ju už viac neobťažoval, ale mladá Katarína sa o problémy ríše vôbec nezaujímala. Chcela len dobré role v divadle, drahé dary a pozornosť.
Ďalšou cisárovou životnou tragédiou bola poprava jeho brata Maximiliána v Mexiku, ktorého trón mal byť pre druhého v habsburskom rode satisfakciou. Pokus prenášať absolutistické cisárske maniere do úplne odlišnej krajiny však mohol priniesť len katastrofu.
Františka Jozefa I. - úradníka na tróne - však dodnes u nás pripomínajú uradnícke pečiatky, i podivný zvyk pracovať na úradoch od veľmi skorého rána, ktorý v krajinách bývalej monarchie dodnes zostal. Keďže cisár nemohol spať, budil celú krajinu. Sám, kdekoľvek bol, pracoval vždy vo vernej kópii svojej pracovne z Hofburgu, kde písal celý deň príkazy a výnosy. Svet však spel úplne inde.
