e). Legenda ruského poľnohospodárstva zomrela presne pred tridsiatimi rokmi, 20. 11. 1976.
O senzácii vtedy napísala Pravda. Autor článku svojím kolegom potom rozprával, že Lysenko je človek nudný a nezaujímavý. To do článku však nenapísal.
Trofim sa po článku v Pravde cítil výborne. Považoval sa za „mičurinca“ a článok v Pravde ho priblížil milovanému Mičurinovi, ktorý ostro napadal Mendelove zákony objasňujúce dedenie vlastností živých organizmov. A v hlave šialeného vedca sa liahol jeden zúrivý nápad za druhým. K svojím extravaganciám však potreboval posvätenie báťušku Stalina.
V roku 1935 využil Lysenko svoju nevšednú neokrôchanosť a vystúpil v Kremli pred Stalinom počas jeho stretnutia s úderníkmi. Zohral to skvele. Hovoril o sebe až hanlivo. Ale dokázal pritom vzbudiť dojem: bez tohto muža naša veľká krajina zostane bez potravín.
„Súdruhovia, veď so záškodníckymi kulakmi sa nestretávame len v našom kolchoznom živote, nemenej nebezpeční, nemenej tvrdohlaví sú vo vede. A vo vedeckom svete alebo mimo neho je triedny nepriateľ vždy nepriateľ, nech je to vedec alebo nie.“
Stalin, nadšený kvetnatou, i keď málo zrozumiteľnou rečou, po jej skončení vykríkol do sály: „Bravó, súdruh Lysenko, bravó!“ Táto veta vyšla vo všetkých sovietskych novinách. Lysenko bol pasovaný na hlavného poľnohospodára krajiny.
V roku 1946 a 1947 prepukol v ZSSR nezvyčajný hlad a Stalin sa spoliehal i na Trofima. Ten sľúbil, že počas niekoľkých rokov zdesaťnásobí úrodu. Stalin veril v Lysenkov úspech, a vychádzal mu vo všetkom v ústrety. Lysenko tvrdil, že vynálezcom genetiky nie je vedec, ale len nemecký (v skutočnosti český) mních Jan Řehoř Mendel.
Stalinovi sa takéto vysvetlenie zapáčilo. Prijal Lysenkov návrh, že je nutné genetické výskumy ako buržoáznu a krajne škodlivú vedu zlikvidovať. Genetika sa prestala vyučovať v školách. Pálili sa knihy. Tisíce agronómov a šľachtiteľov bolo prenasledovaných. Úrodu to však nezvýšilo a Lysenko začínal byť nervózny.
Uchyľoval sa k zúfalému chvastúnstvu. Propagoval kríženie odrôd, osív ozimnej pšenice na sibírskom strnisku. Kŕmil kravy maslom, aby mali tučnejšie mlieko. Najhoršie bolo, že študenti najstaršej univerzity Ruska jeho obludným teóriám verili.
Pôsobenie Lysenka ako prezidenta Akadémie poľnohospodárskych vied sa skončilo až v roku 1954. Po smrti ochrancu Stalina počul prvýkrát kritiku od jeho nástupcu Nikitu Chruščova. I ten si ho načas ponechal ako poradcu. Genetiku uznali hodnou sovietskeho poľnohospodárstva až v roku 1957.
Čas prial zloduchom, zbabelcom, pätolizačom, ale azda žiadny iný 'packal' sa v najvyšších funkciách neudržal tak dlho ako otec červenej biológie a vrah sovietskej genetiky.
