ý svietnik z chrámu v Jeruzaleme. Pre židovskú obec bolo povstanie tragédiou, v iných častiach ríše sa však cisár tešil dobrej povesti. Imperátor Titus Caesar Vespasianus Augustus zomrel na jeseň roku 81 n. l. - pred 1925 rokmi.
Keď cisár Titus dostal v roku 81 vysokú horúčku a z dejiska hier ho museli odniesť, vyhlásil, že sa mu odníma život, hoci si to nezaslúžil. Nevykonal vraj žiadny skutok, ktorý by mal ľutovať - okrem jedného. Aký to bol skutok, neprezradil. Ako hovorí rímsky historik Tranquillus, čo mal cisár na mysli, to už nikto tak ľahko nevypátra.
Na rímskom stolci imperátora ríše, ktorá sa tiahla od Britských ostrovov po stredný východ, najväčšej ríše staroveku, sedel Titus len dva roky, dva mesiace a dvadsať dní potom, ako sa stal otcovým nástupcom. Vládol však už predtým, ako spoluvladár s otcom Vespasianom, ktorý ocenil jeho vojenské úspechy v Jeruzaleme a obľubu medzi vojakmi. Tí ho spontánne nazývali Caesar, hoci jeho otec ešte žil.
Aby Titus predišiel otcovmu podozreniu, že ho chce zbaviť moci, hneď po víťaznom ťažení nad Židmi priplával do Ríma, a ponáhľal sa k cisárovi so slovami - tak tu som otče, tu ma máš. Otec ho odmenil a triumf po víťazstve na Blízkom vychode oslávili spolu.
Víťazný oblúk, ktorý dali postaviť, dokončil až po Titovej smrti jeho nevďačný a rozhadzovačný brat Domitianus. Rodinnú tradíciu pritom značne narušil. Kým Titus po otcovej smrti nezrušil jeho nariadenia a výnosy, ako u „vojenských“ cisárov bolo zvykom, Domitianus Titovu prácu zničil.
Už ako chlapec prejavoval Titus vynikajúcu telesnú zdatnosť a veľmi dobre znášal fyzickú námahu. Bol údajne veľmi pekný - podľa historika Tranquilla sa v jeho kráse zračila dôstojnosť a pôvab, ktoré tvorili harmonický celok. Bol aj dostatočne vzdelaný, hovoril aj po grécky a písal poéziu. Písal dokonca tak rýchlo, že nepotreboval pisárov. Ako väčšina Rimanov aj Titus navštívil veštiareň Venuše Pafoskej a tá mu potvrdila jeho nádej na trón.
Vzbúrený Jeruzalem dobyl v deň narodenín svojej dcéry a pokladal to za symbol veľkého úspechu. Historik židovskej vojny Josephus Flávius tvrdí, že nechcel zničiť chrámovú pevnosť a jej súčasť chrám, taký dôležitý pre židovskú obec. Najradikálnejšia skupina povstalcov chrám podpálila, a Titovi nezostávalo iné, ako strhnúť obhorené múry a stĺpy. Treba dodať, že Flavius sa pridal k Rimanom, a rozpory v židovskej spoločnosti hodnotil veľmi negatívne.
V Ríme sa Titus po nástupe na trón zbavil tých, ktorí ho ohrozovali a nechceli, aby dynastia Fláviovcov pokračovala. Netrestal však deti a manželky nepriateľov. Známy výrok - priatelia, stratil som deň - použil vtedy, keď sa mu zdalo, že za celý deň nespravil dobrý skutok. Taktiež mal zásadu, že od cisára nesmie odchádzať nikto smutný - to znamenalo dať prosiacemu vždy aspoň trochu nádeje. Samozrejme, že svoje sľuby nemohol vždy dodržať, často boli v protiklade s jeho politickými ambíciami, ale snaha o čo najmenej konfliktnú atmosféru počas jeho vlády sa pozorovať dá.
Titove vládnutie sprevádzali aj veľké prírodné katastrofy. Sopka Vezuv v roku 79 zničila známe Pompeje, Herkulaneum a Stabiu a vlastne celú provinciu Kampániu. Rím zas zachvátil obrovský požiar, ktorý trval tri dni a noci. Titus osobne riadil záchranné práce a mestu zo štátnej pokladnice venoval peniaze na obnovu. Predal aj vlastné umelecké predmety a dal ich na obnovu Kampánie a Ríma. S armádou, ktorá sa vrátila z orientu, sa tiež rozšírila po celom Ríme morová epidémia, ktorej vtedajšie znalosti medicíny nedokázali zabrániť.
Smrť štyridsaťdvaročného cisára znamenala koniec pokojnej politickej éry v ríši. Rimania za ním úprimne smútili, akoby tušili, že jeho brat dokáže veľmi rýchlo zničiť všetko konštruktívne po otcovi a Titovi. Veľkým povstaniam v ríši bol však na takmer dvesto rokov koniec.
