a velebený ako génius a symbol nádeje národa. A potom prakticky každý český básnik či literát cítil potrebu sa vysloviť k hlavnej máchovskej otázke: aký je zmysel života? Karel Hynek Mácha zomrel 6. novembra 1836, pred 170 rokmi.
Lyrickoepická báseň Máj, ktorú Mácha v roku 1836 vydal vlastným nákladom, je komponovaná ako hudobná skladba: tvoria ju štyri spevy a dve intermezzá. Zaoberá sa vyhnancom z domova, lúpežníkom Vilémom, ktorý mstí zvedenú milenku Jarmilu, stane sa otcovrahom a za to je odsúdený na smrť.
Romantická báseň plná lyrických a reflexívnych pasáží je vystavaná na protiklade smrti hrdinov a oslavy prírody, necitlivej k Vilémovmu zúfalstvu. V závere básne sa rozprávač porovnáva s hlavným hrdinom, s jeho skúsenosťami i pocitmi. Mácha tu vyspieval všetky bolesti svojej duše, zranené sklamanou láskou, beznádejnosťou zániku, pochybnosťami o posmrtnom živote, smútkom nad márnosťou všetkého či smútkom po stratenej mladosti. Súčasne tu vystavil aj nehynúci pomník májovej prírode.
Námet na Máj získal Mácha pri návšteve Bezdězu v lete 1832, keď si v krčme vypočul príbeh otcovraždy, ktorá sa stala asi pred 60 rokmi: vtedy mladík zabil svojho otca, pretože mu bránil v láske. Tragédia sa navyše stala v máji. Postava Viléma mala tiež svoj predobraz - je ním severočeský lúpežník Václav Kumr.
Máchovi súčasníci Máj nepochopili a odsúdili. „A sotva sa v roku 1836 Máj objavil, nastala hromadná kritická poprava, akých v dejinách našej poézie nie je veľa,“ napísal výstižne bohemista Jaroslav Vlček. Napríklad Josef Chmelenský napísal, že „od obesenca a anjela takého nepoeticky padlého s nechuťou oči odvraciam“, Josef Kajetán Tyl počul v Máji „nečeské temné zvuky harfy“, a podľa Karla Jaromíra Erbena bol Mácha „spolovice šialenec“.
Už pre nasledujúcu Nerudovu generáciu sa však Mácha stal idolom a symbolom romantickej vzbury. V ďalších rokoch bol už autor Mája takmer bezvýhradne prijímaný, stal sa inšpiráciou mnohých básnikov, písali o ňom knihy i filozofické pojednania, napríklad Jan Patočka. Kritik F. X. Šalda pri obzeraní sa za českou poéziou napísal: „A čo stojí za reč? Mácha, Březina, pár odstavcov z Němcovej.“
Aj žijúci tvorcovia niekedy skladajú Máchovi poklonu, trebárs básnik Pavel Šrut považuje Máchu za „najväčšieho básnika a snílka českej poézie“. Iné názory zaznievajú z postmoderného tábora literárnej vedy, ktorá Máju prisudzuje miesto niekde na rozhraní sentimentálnej romantiky a brutálneho, presladeného gýča. Máj sa stáva v ich očiach opäť tým, čím bol krátko po Máchovej smrti - nepochopeným dielom.
Pražský rodák Mácha, narodený v roku 1810, uverejnil prvú báseň v roku 1831. V roku 1836 dokončil štúdium na právnickej fakulte. Rád navštevoval staré hrady, miloval nespútanú prírodu. Dvakrát pešo navštívil Krkonoše a pešo sa vydal aj cez Alpy až do severného Talianska. V septembri 1836 odišiel z Prahy za prácou do Litoměříc, kde získal miesto advokátskeho praktikanta. Nikdy sa neoženil, hoci mal s dcérou pražského knihára Eleonorou (Lori) Šomkovou syna Ludvíka. Zomrel náhle v deň, keď mal mať v Prahe svadbu, na následky prechladnutia získaného pri hasení požiaru.
Okrem poézie písal Mácha aj prózu, ako romány Cigáni a Krivoklad, fragmenty drám či nezvyčajne otvorený Denník. Po mníchovskom diktáte Máchove pozostatky exhumovali, doslova pár hodín predtým, ako Nemci obsadili Litoměřice. Jeho druhý, pražský pohreb v máji 1939, už v čase nacistickej okupácie, bol posilou národného povedomia.
Autor: ROBERT MÍKA, čtk
