Zakladateľ českej žurnalistiky, tvorca Národných novín, excelentný satirik, bojovník za konštitučnú monarchiu, a zároveň takmer osamelý odporca Bachovho absolutizmu, je v Čechách pokladaný aj za najväčšieho miestneho revolucionára vôbec. Milovaný, ale aj zatracovaný pre svoju prílišnú radikálnosť, ktorá sa v českom prostredí nenosila. Niektorí predstavitelia českého národa a aj historici dokonca tvrdili, že národným záujmom viac uškodila, ako pomohla. Básnik Karel Havlíček Borovský sa narodil 31. októbra 1821.
Pochádzal z českej dedinky Borové - odtiaľ je aj jeho druhé meno, ktoré používal - z rodiny dedinského kupca. Veľký vplyv na jeho vzdelanie mal miestny farár Brúžek, ktorý sa zaslúžil, aby sa nestal pokračovateľom rodinnej kupeckej tradície, ale aby študoval na gymnáziu v Nemeckom Brode a pokračoval štúdiom teológie v Prahe.
Teológia, ale najmä pomery v seminári Borovského veľmi sklamali. Jeho vášnivej povahe submisívne podriaďovanie sa „večným pravdám“ a autoritám vôbec nevyhovovalo. Zo seminára ho vylúčili. Kritiku pomerov v katolíckej cirkvi si neodpustil a návrhy na reformy vypracoval vo svojich Epištolách kutnohorských.
Pod vplyvom panslavistickej idey, že Rusko pomôže ujarmeným slovanským národom v Rakúsko-Uhorsku, odišiel Borovský do Ruska pracovať ako domáci vychovávateľ. Aj sklamanie z Ruska bolo veľmi veľké. Podľa Havlíčka boli ruský cár a šľachta, ale aj literárne kruhy ovplyvnené silnou snahou o imperiálnu nadvládu nielen v Ázii, ale aj v slovanskom európskom prostredí.
Návrat domov bol spätý s poznaním, že „vlastenčenie“ v Čechách sú často len siahodlhé diskusie o krivdách na českom národe, ale premyslenejší koncept postojov „ako do budúcnosti“ chýba.
Revolúcia 1848 Čechov zaskočila, a aj rozdelila. Havlíček sa chopil príležitosti, odišiel z Pražských novín a založil vlastné Národné noviny s liberálnou orientáciou. Jeho austroslavizmus v programe liberálov, ktorý presadzoval spolu s Palackým, narazil na vzťahy k revolúcii v Nemecku. Odpor Čechov proti Nemcom sa zdal byť neprekonateľnou prekážkou pre akúkoľvek spoluprácu, rakúski liberáli sa zasa netajili svojou blízkosťou k Nemecku.
Havlíček sa počas revolúcie stal aj poslancom rakúskeho parlamentu, kde sa dostal do sporu i s radikálnymi demokratmi. Myšlienka republiky mu bola cudzia. Rakúske konzervatívne kruhy samozrejme stáli aj proti konštitúcii či federalizácii krajiny.
Prvé súdne spory zažil Borovský za kritiku Oktrojovanej ústavy, ktorá vôbec neriešila národné problémy v Rakúsko-Uhorsku. Porevolučné časy mu ešte umožili obhájiť sa, ale postupný prerod monarchie na najtvrdšiu diktatúru pod vedením ministerského predsedu Bacha, už nemohli noviny, ani ich šéfredaktor, prežiť. Súdne spory síce vyhral, ale deportácii do vyhnanstva zabrániť nedokázal.
Miestom jeho povinného pobytu sa stal Brixen v Tirolsku. Vznikli tu síce jeho známe Tyrolské elegie, ale duševne básnik veľmi trpel. Chýbala mu spoločenská a novinárska aktivita, priatelia aj rodina. Jeho manželka umrela tesne pred jeho návratom do Čiech.
Zakrátko, ako tridsaťpäťročný umiera aj sám Karel Havlíček Borovský. Na jeho pohrebe asistovala tajná polícia, ktorá ho od roku 1850 sprevádzala na každom kroku. Božena Němcová mu napriek polícii a zákazu na hrob dala tŕňovú korunu - symbol jeho prenasledovania a utrpenia.
Spolu s Palackým Borovského pokladajú za tvorcu novodobej myšlienky českej štátnosti, aj keď sa plány na konštitučnú monarchiu a federalizáciu ukázali ako neživotaschopný projekt a nikdy sa v rakúsko-uhorskom prostredí neuskutočnili. Chyba však nebola v myšlienke, ale v absolútnom odpore Habsburgovcov vzdať sa osobnej moci v prospech parlamentu, a slabej podpore zo strany Rakúska, ale aj iných národov monarchie.
Borovského radikalizmus vyjadrený v jeho názore „nečinně se chovat, je nazpět jít“ nenašiel odpoveď v období, keď stredná Európa zaspala svetový vývoj.
