| FOTO – ARCHÍV |
Hitler obsadil demilitarizované pásmo v Porýní, Mussolini sa usiloval ovládnuť Etiópiu. Európa sa takmer nezmohla na protest. Spoločnosť národov po tom, ako z nej obe krajiny vystúpili, zostala paralyzovaná. Hitler využil politickú osamotenosť Talianska a navrhol spoločný postup. Nemecko a Taliansko vytvorili podpisom oboch diktátorov dohodu o spolupráci. Mussolini nazval dohodu „Os Berlín - Rím“. Podpísali ju v Ríme v októbri 1936.
Britská politika appeasementu t. j. nezasahovania do vnútorných záležitostí Nemecka a väčší strach z komunistickej diktatúry ako z politiky Hitlera a Mussoliniho, ktorí porušovali prísne mierové dohody po prvej svetovej vojne, prispeli k tomu, že sa postupne začali uskutočňovať nebezpečné vízie o usporiadaní sveta pod nadvládou veľkonemeckej tretej ríše.
Os zla, ktorá vznikla, dokázala Európe jej slabosť a neschopnosť riešiť najpálčivejšie problémy, a to nespokojnosť národov pri riešení národnostných problémov a nespokojnosť so sociálnou situáciou, ktorá pomohla zrodu dvoch diktatúr.
Hitlerovo fantazírovanie o veľkonemeckej ríši a Mussoliniho predstava o nadvláde v Afrike sa mohli stať skutočnosťou aj pre prístup, ktorý po prvej svetovej vojne zaujala k európskym problémom Amerika. Teóriou izolacionizmu a snahou riešiť hospodársku krízu doma si zastierala oči pred nemeckou rozpínavosťou. Zmeniť postoj k diktatúram ju donútila až trpká skúsenosť s Japonskom po prepadnutí Pearl Harboru v decembri 1941.
Po neúspechu v bitke o Britániu pozmenil Hitler svoju teóriu o čistej bielej rase a pribral do spolku tretiu stranu - Japonsko. Os sa rozšírila aj o niekoľko menších štátov, ako Maďarsko, Juhosláviu, Rumunsko, Bulharsko či Slovensko. V plánoch hlavných aktérov Osi hrali úplne nepodstatnú úlohu, ale mali byť dôkazom, že podpora Nemecka, Talianska a Japonska pri novom usporiadaní sveta je veľká.
Hitlerove úvahy pri hľadaní spojencov pre nové geopolitické usporiadanie vychádzali z odporu proti Francúzsku a myšlienky, že Taliansko „nemôže byť v nijakom prípade nepriateľom Nemecka“ a že „najprirodzenejšie územné záujmy oboch krajín si v dohľadnom čase neprekážajú“.
Nemecko sa podľa neho muselo „usilovať získať Taliansko aj za cenu určitých ústupkov“, preto nikdy nespochybnil jeho právo na južné Tirolsko so zmiešaným obyvateľstvom. Spojenectvo druhá svetová vojna upevnila. Vojská oboch krajín 22. júna 1941 nastúpili na svoju najväčšiu anabázu, ktorá ich priviedla k porážke. Vojnu s komunistickým Sovietskym zväzom začali v domnení, že demokratický svet sa nepridá na stranu Sovietov. Hitler poznal nechuť Západu k ZSSR, ale obsadením Francúzska a podriadením si takmer celej Európy prekročil hranicu, ktorú demokratický svet mohol prijať.
Hitlerovo spojenectvo s Mussolinim vydržalo aj také skúšky ako zlyhanie talianskej armády v Stredomorí i v Afrike, a jej takmer úplné zlyhanie na východnom fronte, kde nepripravení vojaci len komplikovali Nemcom postup. Nemeckí generáli Talianom nedôverovali, Hitler však spojenca zachránil, aj keď padol do rúk povstalcom.
Odvážna akcia výsadkárov Mussoliniho oslobodila. Nová bábková Republika Salo, podporovaná Nemcami, nemala dlhý život. Duceho čakala potupná smrť.
Japonské plány získať priestor na svoje rasistické teórie v Pacifiku donútili Ameriku nielen bojovať s Japonskom, ale aj pripojiť sa k Anglicku a ZSSR vo vojne proti Nemecku. Na obranu pred Osou vznikla Veľká trojka, neskôr nazývaná Spojenci. Porážkou Talianska, Nemecka a Japonska sa skončila II. svetová vojna aj sen o tisícročnej ríši.
