| FOTO – REUTERS |
David Ben Gurion bol vášnivý rečník. Miloval slovné súboje a nemal rád, keď mu odporovali. Nikdy neváhal protivníkov uraziť či umlčať sarkastickou poznámkou. Bol veľmi sčítaný a bystrý a svoju intelektuálnu prevahu rád dával najavo. K tomu patrila aj železná vôľa, schopnosť taktizovať a vizionárstvo. To z neho urobilo lídra, ktorý v sebe spájal Mojžiša a Washingtona. Aspoň tak to napísal izraelský spisovateľ Amos Oz v Ben Gurionovom profile pre časopis Time. Ten ho zaradil do stovky najvplyvnejších ľudí minulého storočia.
Starí obyvatelia Tel Avivu si Ben Guriona nepamätajú len ako prvého premiéra židovského štátu, ale aj ako trochu komického muža. Hlavu mal akúsi veľkú, strapaté vlasy mu viali do všetkých strán a robil zvláštne cviky na pláži. Bol veľkým fanúšikom Feldenkreisovej metódy - cvičenia na rozhybanie stuhnutých svalov. Zlepšuje motoriku, koncentráciu a zdravotný stav. Tvrdil, že si tak lieči bolesti chrbta. Hovorilo sa tiež, že cvičí, aby krotil svoj výbušný temperament. Zrejme sa nemýlili.
Narodil sa ako David Grün v Plonsku v cárskom Rusku, v dnešnom Poľsku. Podobne ako mnohých mladých židov, ktorí videli strádanie svojich ľudí a často počúvali o pogromoch, aj Davida oslovili ideály socializmu aj sionizmu.
Jeho otec bol popredný sionistický líder. Doma hovorili po hebrejsky, a tak neprekvapilo, keď sa mladý Grün vybral do Palestíny. Nemal ani 20 rokov.
V zasľúbenej zemi začínal ako oberač pomarančov, ale na to, aby skončil ako farmár, bol príliš ambiciózny a vzdelaný. Pohebrejčil si priezvisko na Ben Gurion a zapojil sa do politiky. Palestína bola v tom čase súčasťou Osmanskej ríše, ktorá dusila všetky pre ňu nebezpečné politické skupiny.
V roku 1915 Ben Guriona úrady z Palestíny vyhostili za politickú činnosť. Odišiel do New Yorku, kde sa oženil so židovskou emigrantkou z Ruska Paulou Munweisovou. V Amerike zostal tri roky a tento pobyt mu prospel. Po skúsenosti s americkou demokraciou zhodil polouniformu zjavne inšpirovanú typickým odevom Lenina a prestal o socializme uvažovať v dogmatickej rovine.
Po skončení prvej svetovej vojny a páde Osmanskej ríše sa vrátil do Palestíny, tentoraz ovládanej Britmi. Stal sa vplyvnou postavou socialistických sionistov. Založil dodnes vplyvnú odborovú organizáciu Histadrut aj polovojenskú organizáciu Hagana, ktorá chránila židovské usadlosti pred útokmi Arabov a z ktorej neskôr vznikla izraelská armáda. Aj dnešná izraelská Strana práce vzišla z politických zoskupení, ktoré zakladal.
So stupňujúcim sa Hitlerovým besnením pracoval na tom, aby sa do Palestíny dostalo čo najviac židov. Najprv to robil legálne, keď Briti stanovili kvóty na počet prisťahovalcov, podieľal sa na ich "pašovaní". Zároveň vyzýval mladých židov, aby sa pridávali k britským jednotkám a bojovali proti Hitlerovi.
Keď sa skončila vojna, obrátil sa proti Britom. Krátky čas spolupracoval s militantou organizáciou Irgun, ale odmietal jej teroristické metódy. Neskôr, keď sa stal premiérom, postavil všetky židovské teroristické skupiny mimo zákona. Napriek odporu jeho vlastnej strany Mapai aj varovaniu Američanov, vyhlásil 14. mája 1948 izraelskú deklaráciu nezávislosti a viedol Izraelčanov počas prvej vojny s Arabmi. Na jej konci sa stal prvým premiérom židovského štátu. Bol ním s výnimkou rokov 1954 a 1955 až do roku 1963. Za ten čas Izrael prežil ďalšiu vojnu (1956), aj obdobie budovania silne sociálneho štátu.
Za Ben Guriona počas operácie Lietajúci koberec doviezli do Izraela tisícky jemenských židov, jeho vlády museli zvládnuť aj prílev utečencov z arabských krajín. Hoci to bolo pre mnohých príliš bolestivé, Ben Gurion podpísal aj reparačnú dohodu so západným Nemeckom a nadviazal s ním diplomatické vzťahy. V roku 1963 sa odobral do kibucu, odkiaľ ešte po vojne v roku 1967 vyhlásil, že okrem Jeruzalema by sa Izrael nemal pokúšať o žiadne územné zisky. Prekvapivú jomkipurskú vojnu zase pripísal izraelskej arogancii. Pár mesiacov po jej konci, 1. decembra 1973, zomrel.
