|
FOTO – ČTK |
Asi nebolo veľa tých, čo si minulý týždeň okolo polnoci vychutnali v televízii ukážky zo seriálu Klapzubova jedenástka. Ten v roku 1967 priniesol príbeh 11 famóznych futbalových bratov z Dolných Bukvičiek, ktorí nenašli na svete premožiteľa. Plejáda hereckých hviezd Sovák, Kopecký, Werich, Hlinomaz, Filipovský či Bohdalová zodpovedala sláve hrdinov útlej knižky, ktorá sa stala najznámejším dielom českého spisovateľa Eduarda Bassa. Od jeho smrti uplynulo šesťdesiat rokov.
Klapzubovská rozprávka fascinovala nielen v čase zrodu začiatkom 20. rokov, keď sa futbal v Československu udomácňoval. Novela pre „veľkých i malých chlapcov“ prežila a dodnes inšpiruje aj dramatikov. Vlani sa jej chopili bratia Formanovci a ich originálna inscenácia, kombinujúca klasické herectvo s bábkovým, si vyslúžila na premiére aj módne športové skandovanie „Hoši, děkujem!“
Text knižky vznikal ako obohatenie detskej prílohy Lidových novín, kam Bass (vlastným menom Schmidt) nastúpil v roku 1920. Začínal ako glosátor, súdničkár, no čoskoro osvedčil univerzálnosť aj ako reportér, fejtonista či kultúrny recenzent, aby sa nakoniec stal šéfredaktorom. Denne potvrdzoval, že jeho okrídlená veta, aby správny novinár dokázal písať do každej rubriky okrem národohospodárskej, nie je len bonmot. V Lidovkách bol až do začiatku 40. rokov a na krátky čas sa do nich, vtedy už premenovaných na Svobodné noviny, vrátil v rovnakej funkcii aj po vojne.
Všestrannosť dokázal už oveľa skôr. Novinárskej kariére predchádzali úspechy vo svete šantánov a tingel-tanglov, kde sa presadil ako spevák, recitátor, konferenciér, autor scénok a piesňových textov. V pražskom kabarete Bílá labuť, kde ako dvadsaťdvaročný v roku 1910 začal, získal pseudonym Bass. Jedna verzia hovorí, že to bolo z obavy pred otcom, ktorý chcel mať zo syna remeselníka, ale faktom je, že v súbore už pôsobil komik s menom Šmíd.
Bassovi, mohutnému chlapovi s hlbokým hlasom, vážnou tvárou a s nekonečným zmyslom pre humor, sa vo svete zábavy darilo. Čoskoro sa stal riaditeľom divadielka Rokoko, kde v tom čase účinkovali aj Vlasta Burian, Karel Hašler, Saša Rašilov a krátky čas aj Voskovec s Werichom, a potom viedol aj literárny kabaret Červená sedma.
„Ať už jsi jakkoli svůj osud v světě zvrt - bouřlivý život je lepší než klidná smrt,“ rýmoval v jednom z textov. A tak aj žil, možno bohémsky, určite spoločensky. Humor prenášal aj do novín, dôsledne dbal, aby tam vždy bolo aj niečo na čitateľovo pobavenie.
Bol aj „vážnym“ autorom, o čom svedčí kronikársky súbor Čtení o roce 1848 či kniha Divoký život Alexandra Staviského, ktorou sa zaradil medzi prvých autorov literatúry faktu. A nepochybne aj jediný román Cirkus Humberto či poviedková zbierka Lidé z maringotek, ktorá tiež vychádza z kronikárskych zápiskov cirkusov.
Ako zodpovedá záľuba vo faktografii a histórii predstave Eduarda Bassa ako človeka humoru a vtipu? Možno je to tak ako s jeho Klapzubovcami. Keď stroskotala loď, ktorá ich viezla z Austrálie, nechal neporaziteľných futbalistov, čakajúcich v oceáne na záchranu, hrať s otcom vodné pólo. Aby nevyšli z cviku.
