| FOTO – ARCHÍV |
ký astronóm Johann Gottfried Galle, v tú istú noc novú planétu na oblohe aj našiel. Pomáhal mu študent astronómie Louis d'Arreste. Bolo to pred 160 rokmi, 23. septembra 1846.
Le Verrier bol astronóm a nebeský mechanik. Rád sa hral so zložitými rovnicami a aj dnes by nepochybne skôr ako pri teleskope sedel pri počítači.
Zaujímalo ho, prečo je pohyb Uránu okolo Slnka iný, ako by mal byť podľa hviezdnych máp. Výpočty potvrdili, že dráhu siedmej planéty musí svojou gravitáciou rušiť ďalšia veľká planéta.
Galle pre ňu navrhol meno Janus (boh dvoch tvárí, ktorý symbolizoval počiatok a koniec), nakoniec ju však pomenovali Neptún podľa rímskeho božského vládcu morí.
Pred Le Verrierom vyrátal dráhu ôsmej planéty mladý britský astronóm a matematik Joseph Adams. Urobil, čo bolo treba, a na objav upozornil riaditeľov Cambridgeskej aj Greenwichskej hvezdárne. Mal však smolu, jeho práca zapadla.
Koncom 18. storočia novú planétu pozoroval iný francúzsky astronóm, Lalande. Neuveril však vlastným očiam a až príliš sebakriticky nález pripísal na vrub chybe svojho pozorovania.
Ako prvý ju vraj uvidel vo svojom ďalekohľade už Galileo Galilei v roku 1612, keď pozoroval Jupiter. Zakreslil ju však do mapy ako nehybnú hviezdu. História objavovania nášho kozmického domova je plná takýchto chýb.
Galileova „hviezda“, ktorá sa ukázala byť typickým planetárnym plynným obrom s priemerom takmer 50–tisíc kilometrov, ešte stále patrí medzi najzáhadnejšie. Akoby aj nie, keď sa k Zemi nikdy nepriblíži viac ako na vzdialenosť 4,3 miliardy kilometrov. Skúste ju nájsť na nočnej oblohe - bez ďalekohľadu to nedokážete.
Pozemské pozorovania nám ani s veľkými teleskopmi veľa nepovedia. Doteraz sa do jej blízkosti dostala iba jediná sonda, americký Voyager 2. Tá v auguste 1989 zistila, že Neptún sa vôbec nepodobá na Urán, ako sa predtým predpokladalo. Atmosféra Neptúna, zložená prevažne z vodíka, hélia a metánu (ten spôsobuje jej tmavomodrú farbu), je oveľa slabšia, ako má Urán. Prebiehajú v nej búrky, proti ktorým sú hurikány na Zemi iba detským vánkom: vetry sa tam preháňajú rýchlosťou až 2000 kilometrov za hodinu.
Raritou Neptúna je Veľká tmavá škvrna veľkosti našej Zeme a najmä jeho mesiac Triton s riedkou atmosférou. Je najchladnejším mesiacom slnečnej sústavy a najväčším satelitom, rotujúcim proti smeru otáčania materskej planéty. Objavil ho britský astronóm W. Lassel v roku 1846 a jeho prekrásnu snímku poslal na Zem Voyager 2.
Podľa astronómov sa v priebehu nasledujúcich 100 miliónov rokov zrazí s Neptúnom. Ak sú ich výpočty také presné ako Le Verrierove, potom Triton nemá šancu a naozaj ho čaká temná budúcnosť. Neptúnu azda zostane aspoň zvyšných osem mesiacov, ktoré sú oveľa menšie.
O Neptúne počuť málo, skôr to vrie na iných planétach slnečnej sústavy. Po Marse sa pohybujú dva rovery, Spirit a Opportunity, a nad ním krúži niekoľko sond. Pri Saturne je sonda Cassini, ktorá posiela krásne snímky. Sonda Huygens odhalila „hmlistú, veternú a turbulentnú atmosféru“ podivuhodného Saturnovho mesiaca Titan, ktorý má hustú atmosféru. Na orbite Venuše už je sonda Venus Express, od ktorej očakávame odpoveď na mnohé otázky, napríklad prečo na tejto planéte nastal taký silný skleníkový efekt a či niečo podobné nehrozí aj Zemi. Nuž a posledným astronomickým hitom bolo vyradenie Pluta.
Z Neptúna máme iba jednu relatívne čerstvú správu. Harold Levinson zo Southwest Research Institute v Boulderi oznámil, že Kuiperov pás ľadových telies, rozprestierajúci sa v kozmických diaľavách za Neptúnom, sa zrodil bližšie k Slnku.
Ďalej ho zatlačil práve tento plynný obor migrujúci smerom von. Pripíšme teda aspoň tento počin k mediálnym úspechom zaznávanej planéty, ktorá je modrejšia ako naša Zem.
Autor: MICHAL AČ
