|
FOTO – ARCHÍV |
eštebákov, ktorí strážili jeho izbu. Seifert, ktorého 105. výročie narodenia si pripomenieme 23. septembra, bol vtedy už dlho zakázaným spisovateľom a prominentným nepriateľom komunistického režimu.
Ten to s ním nemal ľahké. Básnik jeho kalibru - navyše v časoch, keď bol spoločenský štatút spisovateľov adekvátny ich úlohe "svedomia národa" - nebol súperom, ktorý sa dá zlikvidovať jedným uznesením. Ako na potvoru bol Seifert aj národným umelcom. Síce z liberálnych 60. rokov, ktoré by normalizátori najradšej vymazali z histórie, ale bol.
Debutoval ako dvadsaťročný zbierkou Město v slzách, plnej aj proletárskych ideálov, v knihe sú však najmä ďalšie motívy, typické pre celú Seifertovu tvorbu - hold Prahe, vďačnosť matke, pocta osobnostiam, no predovšetkým láska. Láska v každej podobe, oslava ženy a jej krásy. To bol jeho osud, za ktorým "klopýtal bez dechu celý život", aby sa nakoniec láska už netýkala len ženy, ale všetkých a všetkého, krajiny, vlasti, vesmíru.
K tomuto múdru smeroval už od Města v slzách cez ďalšie zbierky, ako Slavík zpívá špatně, Maminka, Píseň o Viktorce, Morový sloup, Přilba hlíny, Halleyova kometa či Býti básnikem.
Na konci 30. rokov mal na konte vyše desať kníh a počas šiestich tvorivých desaťročí sa stal najplodnejším českým básnikom. Ešte rok pred debutom bol pri zakladaní legendárneho umeleckého spolku Devětsil, združujúceho špičkové osobnosti kultúrneho života.
Mladých umelcov nespájal len príklon k avantgarde, ale viacerých aj obdiv k jedinej žene v Devětsile - tajomnej Toyen. Tá sa nakoniec rozhodla pre Štyrského, a tak sa Seifert utešoval aspoň tým, že pre začínajúcu výtvarníčku Mariu Čermínovú vymyslel slávny pseudonym. Už vtedy sa prejavil nielen svojou poéziou - lyrickou, spevnou a zrozumiteľnou, hoci neprajníkmi označovanou za "ľahkú", ale aj odvážnymi občianskymi postojmi. Za podpis protigottwaldovskej výzvy ho v roku 1929 vylúčili z KSČ a o pár rokov neskôr sa postavil proti moskovským procesom s údajnými trockistami. Ako zakázaný autor v 50. rokoch je podpísaný pod petíciou so žiadosťou o milosť pre básnického kolegu Josefa Palivca, ktorý bol s ďalšími literátmi väznený po vykonštruovaných politických procesoch. Seifertov odvážny kritický hlas zaznel aj na spisovateľskom zjazde v roku 1956.
V časoch politického odmäku sa načas vrátil aj do oficiálneho literárneho života, no okupácia Československa, ktorú už z pozície národného umelca ostro odsúdil, a jeho pôsobenie na čele spisovateľského zväzu, rozpusteného s nástupom normalizácie, ho definitívne zaradilo na zoznam nepriateľov socializmu. Cesta k Charte 77, ktorú podpísal medzi prvými, nebola u človeka jeho morálky a občianskej odvahy prekvapením. Ako básnik už v tom čase začínal bilancovať: "Někdy byly mé verše pošetilé až hanba. Ale za to se neomlouvám. Věřím, že hledat krásná slova je lepší než zabíjet a vraždit."
Príchod gorbačovovskej perestrojky síce len pár mesiacov meškal za nobelovkou pre Seiferta, no československý režim si ešte vtedy pokojne mohol dovoliť túto ohromujúcu zvesť takmer ututlať. V médiách sa jedna či dve vety strácali v sivej presile "dôležitejších" informácií.
