|
FOTO – ARCHÍV |
Bojové ponorky boli po väčšinu ich histórie považované za zbraň slabých. Štát so slabým loďstvom sa s ich pomocou snažil narušiť námornú nadvládu silnejšej krajiny. Tou bola v novších dejinách najčastejšie Veľká Británia, a tak bola väčšina pokusov s ponorkami zameraná proti jej loďstvu. Možno z rovnakého dôvodu hrali pri vývoji ponoriek významnú rolu Íri, ktorí si mali s Angličanmi čo vybavovať. Výnimkou nebol ani konštruktér prvej ponorky, o ktorej vieme, že zaútočila na nepriateľskú loď. Stalo sa tak počas americkej vojny o nezávislosť 7. septembra 1766, pred 230 rokmi .
Správy o pokusoch s ponorkami máme od antických Grékov aj zo starovekej Číny. Zaujímal sa o ne Leonardo da Vinci. V roku 1624 napríklad predviedol svoju ponorku anglickému kráľovi Holanďan Cornelis Drebbel. Drevenú konštrukciu pokrývala naolejovaná koža (mala zabrániť prenikaniu vody) a poháňali ju veslá. Podľa dobových správ sa úspešne pohybovala po Temži, na použitie v mori sa však nehodila.
Po začatí vojny za nezávislosť pôsobila Američanom veľké starosti britská flotila blokujúca ich prístavy. Sami nemali skoro žiadne vojnové námorníctvo a britské lode nemohli nijako ohroziť.
V tejto situácii navrhol Američan írskeho pôvodu David Bushnell generálovi Georgeovi Washingtonovi použitie vlastného vynálezu, ponorky. Jeho zvláštna konštrukcia pomenovaná Turtle (Korytnačka) dnešné ponorky ničím nepripomínala. Mala tvar vajíčka plávajúceho špičkou dole, pred prevrátením ju chránila záťaž z olova v spodnej časti.
Posádku Korytnačky tvoril jediný muž. Musel byť mimoriadne zdatný a odolný, o jeho odvahe nehovoriac. Loď sa ponárala pomocou nádrží, ktoré bolo možné naplniť vodou. Pri vynorení sa nádrže vyprázdnili. Po ponorení vzduch v ponorke vystačil na pol hodiny.
Pohon plavidla zaisťovali dve vrtule otáčané ručne. Jedna posúvala ponorku podľa smeru otáčania rýchlosťou maximálne tri kilometre za hodinu dopredu alebo dozadu, druhá zvislým smerom. Zároveň bolo treba ovládať kormidlo umiestnené vzadu.
Napriek ťažkostiam sa našiel dobrovoľník, ktorý do tejto plávajúcej rakvy nasadol a zaútočil s ňou na Eagle (Orla), vlajkovú loď britskej flotily blokujúcej newyorský prístav.
Korytnačku riadenú desiatnikom Ezrom Leeom vybavili ručným vrtákom. Ten sa mal zospodu zavŕtať do dreveného trupu vojnovej lode a pripevniť tam asi 70-kilogramový sud s pušným prachom. Po jeho umiestnení mal Lee nastaviť časovú rozbušku a s ponorkou sa pred výbuchom vzdialiť.
V skutočnosti to prebiehalo trochu inak. Lee sa po strastiplnej plavbe pod vodou k nepriateľskej lodi dostal. Pri vŕtaní však narazil na jedno zo železných rebier spevňujúcich trup lode, v ktorom nemohol urobiť dieru. Vyčerpaný a bez vzduchu sa po krátkom čase vynoril a Briti ho odhalili.
Po ďalšom ponorení a pod rúškom tmy sa síce odplahočil späť k brehu, nálož však musel odhodiť na dno mora, kde po čase neškodne vybuchla. Druhýkrát už to Američania s Korytnačkou neskúšali. Podľa jednej verzie sa potopila, keď sa ju malý čln snažil odtiahnuť inam, podľa inej ju rozobrali, aby nepadla do rúk Britom.
