Bitka pri Kresčaku

Kresčak bol jednou z bitiek, ktoré opancierovaného rytiera na koni zosadili z miesta absolútneho pána bojiska. Bol ním do počiatku stredoveku a práve jeho prevaha v boji mu zaisťovala spoločenské postavenie. Hrdých­ francúzskych rytierov však pri Kresčaku porazili slobodní anglickí sedliaci vyzbro­jení lukmi, z ich pohľadu opovrhovaná čvarga. Bitka, vlastne prispela ku koncu zriadenia nazývaného feudalizmom, sa odohrala 26. augusta 1346, pred 660 rokmi.

V roku 1346 sa anglický kráľ Eduard III. rozhodol ráznym činom vyriešiť už niekoľko rokov trvajúci spor so svojím francúzskym kolegom Filipom VI. o to, kto z nich má väčšie právo na francúzsku korunu. V polovici júla pristál s veľkou armádou v Normandii a vyrazil na Paríž.

Angličania spustošili značnú časť francúzskeho územia. Potom im však cestu zahradila francúzska presila, pred ktorou museli ustupovať k severu. Chceli sa dostať k najužšiemu miestu kanála La Manche, aby sa mohli vrátiť domov. Alebo aspoň nájsť z ich pohľadu vhodné miesto, kde by mohli bojovať.

Veľmi výhodný terén našli pri dedinke Kresčak (Crécy). Vďaka tomu, že za nimi francúzsky prenasledovatelia o deň zaostali, mohli si Angličania pokojne odpočinúť a zaujať postavenie na svahu menšieho návršia. Z oboch strán ich pozície chránili strmé svahy kopca a dva potoky. Francúzi na nich mohli zaútočiť iba cez údolie, ktoré sa tiahlo pred kopcom.

Podstatnejšie bolo, ako Eduard III. svoju armádu usporiadal. Jej chrbticou nebola obrnená jazda, ale lukostrelci vyzbrojení skoro dvojmetrovými lukmi.

Anglický dlhý luk prevzatý od Walesanov bol guľometom stredoveku. Skúsený strelec z neho dokázal vystreliť desať šípov za minútu a tieto šípy so špeciálnou špičkou prebíjali na kratšiu vzdialenosť aj rytierske brnenia.

Eduard navyše prikázal svojim rytierom zosadnúť z koňov a nastúpiť do medzier medzi oddielmi lukostrelcov. Tých­ mali rytieri chrániť a zároveň im brániť v tom, aby pred útočiacou jazdou utiekli.

Francúzi, ktorí dorazili na druhý deň, mali obrovskú presilu. Mohlo ich byť až 60-tisíc, z čoho asi štvrtinu tvorili obrnení rytieri. Angličanov, oslabených predchádzajúcimi bojmi a chorobami, bola pravdepodobne tretina francúzskeho počtu.

Nečudo, že pyšní francúzski rytieri považovali bitku za vopred vyhranú, a mnohých znepokojovalo najmä to, aby vôbec dostali príležitosť si zabojovať.

Francúzsky kráľ nariadil na radu svojich skúsených poradcov po dlhom a únavnom pochode pod horúcim slnkom taktiež odpočinok.

Zaútočiť na Angličanov chcel až druhý deň, keď sa na bojisku zhromaždí celá jeho počas pochodu roztrúsená armáda.

Rytierov však kráľov príkaz nezaujímal. Keď ich predvoj uvidel zošikovaných Angličanov, bezhlavo sa na nich vrhol. Kráľ sa tiež nechal strhnúť bojovým zápalom, zmenil názor a nariadil útok.

Z francúzskej strany sa tým bitka zmenila chaos. Neusporiadané húfy rytierov podnikli podľa kronikárov až štrnásť nájazdov na anglické pozície, boli však vždy odrazení.

Väčšina ich k anglickým radám ani nedorazila. Oni sami alebo ich kone padli pod mrakmi šípov vystrelených z dlhých lukov. Ostatných z koní strhli peší rytieri, alebo ich dlhými dýkami cez medzery v brnení dorážali anglickí pešiaci.

Zdecimovaná francúzska jazda sa nakoniec dala na útek. Na bojisku zanechala viac ako desaťtisíc mŕtvych, medzi nimi výkvet francúzskej aristokracie. Najvýznamnejšou obeťou bol český kráľ Ján, ktorý sa na bitke zúčastnil ako luxemburské knieža, teda ako vazal francúzskeho kráľa. Zoznam padlých kniežat, grófov a ďalších vysokých šľachticov kronikári ani nestačili vymenovať.

V bitke pri Kresčaku nedisciplinovanú feudálnu jazdu obrátila na panický útek omnoho menšia, ale disciplinovaná armáda, ktorej jednotlivé časti dokázali spolupracovať a podriadili sa jednotnému veleniu.

Rozkaz anglického kráľa, aby jeho vlastní rytieri zosadli z koňov a zamiešali sa medzi prostý ľud, bojujúci takými nerytierskymi zbraňami ako luk, bol z hľadiska vtedajšieho myslenia šokujúci. Víťazstvo pechoty nad jazdou, aké už predtým dosahovali švajčiarski halapart­níci a neskôr českí husiti, tak predznamenala spoločenské zmeny, pri ktorých šľachta postupne prišla o svoje privilégiá.