| FOTO – ARCHÍV |
ul, ktorý vo stredoveku predstihol ostatné. O rytieroch sa spievali ódy a o jeho hrdinských činoch rozprávali na každom feudálnom dvore. Jeho vládnutie v Čechách bolo menej hrdinské, dokonca dosť problémové. Rozporný Ján Luxemburský sa narodil 10. augusta 1296 - pred 710 rokmi.
Výchova mladého grófa prebiehala podľa pravidiel vo Francúzsku, kam panovníci posielali synov, lebo tamojší dvor bol v Európe uznávaný ako reprezentatívny. Ján bol od malička hyperaktívny, a preto mu rytierska výchova veľmi vyhovovala. Český kronikár o ňom zaznamenal - akoby nešiel na koni, ale skôr ako keby lietal.
Ako 14-ročného ho oženili s 18-ročnou Eliškou z rodu Přemyslovcov a stal sa českým kráľom. Prišiel do drsného prostredia plného intríg. Manželka ho nútila vládnuť absolutisticky, na čo nemal sklony. Výhoda českého trónu, právo voliť cisára, bola jediným motívom, prečo mu otec kráľovstvo vybavil.
Búrlivé manželstvo s panovačnou Eliškou vyústilo do toho, že Ján vlastne do Čiech prichádzal len na návštevy. Spory v českej kráľovskej rodine kronikár zaznamenal slovami: „Keď ho hľadajú poslovia, iba ťažko ho nájdu. A kráľovná Eliška sedí sama ako vdova zbavená manželského potešenia.“ Eliške sa pomstil aj tým, že malého syna Václava veľmi skoro odviedol do Francúzska. Syn, ktorý neskôr začal používať svoje birmovné meno Karol, pod ktorým panoval ako Karol IV., v Čechách známy ako Otec vlasti, si otca taktiež neužil.
Ján sa začal angažovať v európskej politike, a zúčastňoval sa na bojoch, ktoré pomáhali Francúzsku, ale najmä jeho neskoršej predstave o cisárskej korune. Aj keď vo všetkom neuspel, sobášnou politikou získal pre Luxemburgovcov dobré zázemie. Jeho sestra sa stala francúzskou kráľovnou a dcéra Jitka sa vydala za francúzskeho korunného princa. Dedič českého trónu Karol sa oženil s dcérou Karola z Valois - nevlastnou sestrou ďalšieho francúzskeho kráľa.
Česká koruna bola pre Jána dôležitá, ale vnútorné trenice ho unavovali. Do Čiech prichádzal najmä, keď mu chýbali peniaze na vojnové avantúry. Kronikári síce určite preháňajú pri opise jeho negatívnych skutkov, skutočnosťou však je, že dal uväzniť vlastného syna. Obavy, že ho následník zbaví trónu, boli opodstatnené. Karol bol opakom svojho otca, keď sa neskôr stal cisárom, podstatnú časť života venoval rozvoju Čiech.
Heroldi, ktorí zostavovali top rebríček rytierov, však vyzdvihli Jánove vojenské zásluhy, jeho šialenú odvahu a udatnosť v boji. V Európe určite nemal konkurenta, jeho aktivita sa prejavila napríklad v bojoch proti pohanskej Litve, kde prišiel o oko. Vrodená krátkozrakosť a sivý zákal potom spôsobili, že Ján Luxemburský oslepol. Odmietol sa však liečiť - lekára dal hodiť vo vreci do Odry - hoci úplná slepota bola pre rytiera a jeho povahu obrovským hendikepom.
Ján sa pritom vôbec nesprával ako slepec - organizoval napríklad výpravu proti poľskému kráľovi Kazimírovi III. Najslávnejšou udalosťou, ktorou sa zapísal do dejín, bola však jeho smrť v bitke pri Kreščaku.
Vo francúzsko-anglickom spore Ján pomáhal francúzskemu kráľovi. V roku 1346, keď pod salvami šípov anglických lukostrelcov padal výkvet francúzskeho rytierstva v jednej vlne za druhou, a bolo jasné, že bitka je prehraná, dal 60-ročný slepý český kráľ priviazať svojho koňa ku koňom verných rytierov a pateticky vyhlásil: „Toho Boh dá nebude, aby český král z boje utíkal...“ Posledné slová mu získali nesmrteľnú slávu. Zomrel ako žil, na koni, s mečom v ruke, pri útoku na nepriateľa.
Jánov nepriateľ, anglický kráľ Eduard III., vtedy konštatoval: „Dnes padla Koruna rytierstva, nikdy nikto nebol podobný tomuto kráľovi.“ V Kreščaku dnes stojí pomník českého kráľa.
