| FOTO – ARCHÍV |
re seba okrem českého kráľovstva aj poľské ako dedičstvo po otcovi. Pri príprave vojenského ťaženia do Poľska bol 4. augusta 1306 zavraždený. Odvtedy uplynulo 700 rokov.
V horúce augustové popoludnie v Olomouci mladý panovník odpočíval vo svojich komnatách. Hoci stráže boli rozostavané podľa predpisov, a v okolí sa pohybovali rytieri a vojaci pripravení zúčastniť sa na ťažení, niekto vnikol do budovy a spiaceho, či práve prebudeného – verzií je niekoľko – kráľa ubodal.
Chaos, ktorý vznikol, pomohol vrahom uniknúť, a dodnes sa ich historikom ani vyšetrovateľom či tvorcom detektívok nepodarilo vypátrať. Posledný Přemyslovec po meči mal len sedemnásť rokov a hoci už bol z politických dôvodov ženatý s poľskou šľachtičnou Violou Tešínskou, nesplodil dediča trónu.
Ľudí, ktorí mohli mať záujem na kráľovej smrti, bolo ako vždy mnoho. Nároky na český trón si robil Henrich Korutánsky, manžel kráľovej sestry Anny. Ďalším adeptom bol Rudolf Rakúsky, ktorý si manželstvom s Eliškou, vdovou po Václavovi II. a nevlastnou matkou zavraždeného kráľa, upevňoval nároky na trón. Stabilitu pre kráľovstvo však neskôr zabezpečila ďalšia Václavova sestra Eliška svojím sobášom s Jánom Luxemburským.
Poľské kráľovstvo získal rival Přemyslovcov Vladislav Lokietka a sen o poľskej korune sa pre Čechov navždy rozplynul. Vražda mu veľmi pomohla, bola určite jednoduchšia než neisté vojenské ťaženie.
Mali aj ďalší záujem na vražde kráľa, alebo si svoje nároky uvedomili až po jeho smrti? Najhorúcejšia poľská stopa sa nikdy nepotvrdila. Dostať sa ku kráľovi bolo pre nepriateľov, s ktorými sa chystal bojovať, ťažké. Ale nie nemožné – okolie kráľovnej bolo predsa poľské.
Záujem zbaviť sa mladého panovníka mohol mať aj Karol Robert s Anjou, ktorého snahu získať uhorský trón oslaboval Matúš Čák Trenčiansky. Čák Karlovi Robertovi nikdy nedovolil vstúpiť na územie horného Uhorska (Slovensko), kde bol absolútnym pánom. Aj keď sa Václav III. vzdal trónu, jeho protežant Matúš sa mohol pokúsiť o jeho návrat. Anjouovci mali síce do Čiech ďaleko, ale podplácanie a krutosť im neboli cudzie.
Keďže mladý kráľ bol opakom svojho ambiciózneho a disciplinovaného otca Václava II., mal rád ženy a víno, aj cirkev tŕpla – či jej bude tak oddaný ako jeho otec. Opát Konrád zo Zbraslavského kláštora netušil, či si štedrosť voči cirkvi Václav zachová. Viac ho zaujímali svetské radovánky. Na druhej strane chaos po vražde neprospieval ani cirkvi, ani kráľovstvu.
Kráľ záujmom o vydaté panie mohol ponížiť aj niektorého zo šľachticov, a ten si takýto problém tiež mohol vyriešiť najatým vrahom alebo aj sám. Ani odvrhnutá milenka nebýva spokojná so svojím postavením, byť milenkou panovníka bola predsa len výsada.
Viola Tešínska bola možno žiarlivá, ale bola kráľovnou, a vraždou len stratila. Žiarlivosť je však choroba a nepodlieha racionálnym úvahám. Najať si vraha vtedy nebolo zložité, a preto tiež patrí do okruhu podozrivých.
Všetky tieto úvahy by bolo treba podložiť dôkazmi. Vyšetrovanie síce prebiehalo, ale písalo sa štrnáste storočie, a bolo primerané vtedajším pomerom. A tak vražda Václava III. nebola objasnená. Možno aj pre nezáujem toho, komu prospela najviac, alebo preto, že vyriešiť problémy dynastie bolo dôležitejšie.
Rod Přemyslovcov vymrel Václavom III. po meči, a Anna a Eliška Přemyslové sa stali objektom handlovania českej šľachty o nástupníctvo po zavraždenom kráľovi. V Čechách, napriek legende o kňažnej Libuši, vtedy nebolo mysliteľné, aby sa kráľovnou stala žena, a tak šľachta hľadala vhodného manžela a budúceho kráľa. Vybrala 14-ročného Jána Luxemburského, a tak z boja vyšla víťazne mladšia Eliška, ktorá sa stala jeho ženou.
