Okrem plnej zásuvky skladieb, ktoré nikto nechápe, a tragického krátkeho života mal všetko, čo si dnes spájame s pojmom "romantický hudobník". Vášnivo žil i hral bol nezávislým umelcom, ktorý dávno pred tridsiatkou precestoval celú Európu a klavír skrotil tak, že to dodnes budí obdiv. Na vrchole slávy sa nečakane stiahol do ústrania a ku koncu života sa rozhodol stať kňazom. Od úmrtia Franza Liszta včera uplynulo presne 120 rokov.
Bol obdivovaným geniálnym dieťaťom, ale to by z neho jedného z najväč?ších klaviristov všetkých čias ešte nespravilo.
Cvičil aj desať hodín denne, a keďže sám aj komponoval, dokázal poraziť všetkých povrchných virtuózov. Pritom sa nevzdával efektných ťahov, ktorými vedel ohúriť široké masy.
"Je pravda, že Liszt písal predovšetkým pre publikum, pre koncertné pódium. Až z konca jeho života pochádza niekoľko úchvatných skladieb, ktoré možno v pravom slova zmysle označiť za monológy. No vo väčšine svojich diel, aj tam, kde je najintímnejší, vždy myslí na salón s istou časťou dámskeho publika," uvádza výstižne vo svojej knihe o hudbe romantizmu historik Alfred Ein?stein (bratranec slávneho fyzika).
Hra na klavíri sa delí na obdobie pred Lisztom a po Lisztovi. Podobne ako Paganini na husliach, aj on dokázal vydolovať zo svojho nástroja dovtedy neslýchané zvuky. Jeho prsty lietali po klávesoch závratnou rýchlosťou, zázračne ľahko a presne chrlil akordy aj bohato zdobené melódie.
Beethovenove symfónie? Verdiho opery? Neexistovalo nič, čo by nedokázal zahrať keď sa posadil za klavír, dokázal nahradiť veľký orchester alebo hlasy spevákov a zbor naraz.
Práve on ako prvý zaviedol sólové recitály a prišiel s transkripciami cudzích diel. Zároveň však svojmu revolučnému novátorstvu popustil opraty aj vtedy, keď sa pri komponovaní vlastných vecí nevedel zmestiť do klasických hudobných foriem, ako je napríklad sonáta.
Jeho obľúbeným heslom a pracovnou metódou bolo "obroda hudby jej vnútorným spojením s poéziou". Pod vplyvom literárnych a cestovateľských zážitkov skomponoval niekoľko skladieb, na to, aby sa verne držal nejakej predlohy, bol však príliš slobodný a vášnivý. Jeho skladby podľa mimohudobných predlôh však udivujú zladením racionálnej disciplíny s gejzírmi emócií. Písal najmä pre klavír, cenené sú aj orchestrálne diela (najmä faustovská symfónia).
Dlho žil v Paríži, ktorý bol v tom čase epicentrom hudobného života. Tam sa spriatelil so všetkými významnými skla?dateľmi asi najviac s chorľavým Chopinom, ktorý bol tiež veľkým pianistom. Keď raz hrali potme, Liszt jeho štýl napodobnil tak verne, že sám Chopin bol zaskočený.
Medzi dobovými hudobníkmi trčala aj jeho nezištnosť. Diela mŕtvych kolegov oprašoval vo vlastných transkripciách (Bach, Beethoven), živým zase pomáhal radami, nezriedka aj materiálne (Smetana, Grieg). Vzťahy utužila aj jeho dcéra Cosima, ktorá sa vydala za Richarda Wagnera.
Po revolučnom roku 1848 sa nezvratne rozhodol vzdať kočovného života. Usadil sa v nemeckom Weimare, kde sa z virtuózneho koncertného umelca stal dirigent a skladateľ. O trinásť rokov neskôr odišiel do Ríma, aby naplnil svoje silnejúce kresťanské cítenie začal sa podpisovať ako abbé Liszt.
Dôvod premeny sám naznačil vo svojom diele Poetické a nábožné harmónie. Okrem jednoznačného názvu v partitúre nájdete aj takýto pokyn pre interpreta: "S hlbokým pocitom márnosti bytia."
Hoci podobné premety prináležali skôr literátom než hudobníkom, bolo to výsostne romantické rozhodnutie. Čin umelca, ktorý sa, ako píše Alfred Einstein, "pokusmi zblížiť sa s módnymi prúdmi v rieke vývoja unavil a svoje sklamania a zatrpknutosť vložil do utešujúceho náručia cirkvi."
Ešte ako deväťročný koncertoval Liszt v Bratislave. Hoci v poslednom čase sa objavili (trochu naivné) pokusy dokázať jeho slovenský pôvod, on sám v skutočnosti nepatril žiadnej krajine. Nebol emigrantom ako Chopin, skôr voľne putujúcim svetákom. A hudobným géniom.
