né štáty a Sovietsky zväz prinútili ukončiť inváziu do Egypta. Vyprovokovalo ju znárodnenie Suezského prieplavu, ktoré egyptský prezident Gamál Abd Násir oznámil 26. júla 1956.
Suezský prieplav, ktorý otvorili v roku 1869, považovala Británia dlho za "krčnú tepnu" svojho impéria. Jej lodiam skracoval takmer o polovicu vzdialenosť medzi metropolou a východnými časťami ríše. Ani nezávislosť Indie v roku 1947 jeho význam nezmenšila. Viedla ním aj cesta, ktorou do Európy prúdila čoraz potrebnejšia ropa z Perzského zálivu. Násirov krok Britov šokoval.
Porážka v prvej arabsko-izraelskej vojne a vznik štátu Izrael v roku 1948 mali v Egypte silný ohlas. Už o štyri roky tam prišlo k vojenskému prevratu a zvrhnutiu monarchie. Od roku 1954 stál na čele autoritatívneho režimu plukovník Násir. Vďaka poskytnutiu záruk slobodnej plavby cez Suez dosiahol odchod britských jednotiek z Egypta.
Posilniť otrasené arabské sebavedomie sa Násir usiloval aj akciami proti Izraelu. Podporoval skupiny ozbrojených fedajínov, ktoré na židovský štát útočili zo Sinajského polostrova. Zablokoval Akabský záliv a odrezal tak od spojenia so svetom izraelský prístav Eilat. Izrael však váhal s odvetou na vlastnú päsť.
Počas roka 1956 vyjednával Násir s Američanmi o finančnej podpore výstavby Asuánskej priehrady na Níle. Pohneval si ich však nákupom zbraní z Československa a predovšetkým diplomatickým uznaním komunistickej Číny. Po americkom odrieknutí chcel priehradu financovať znárodnením Suezského prieplavu, ktorého najväčšími akcionármi boli britské a francúzske firmy. Británia a Francúzsko sa rozhodli proti Egyptu zakročiť vojensky, pripojil sa aj Izrael. Plán akcie, ktorá dostala názov Mušketier, dohodli na rokovaniach 23. októbra v Sévres pri Paríži.
Napĺňať ju začali 29. októbra izraelským útokom cez pásmo Gazy a Sinajský polostrov. Už o 24 hodín boli izraelské jednotky 16 kilometrov od prieplavu. Vtedy podľa dohody zasiahli európske mocnosti a vyzvali na ukončenie bojov, čo Egypt, samozrejme, odmietol.
A tak v posledný októbrový deň začali na Egypt dopadať bomby. Britské a francúzske jednotky sa 5. novembra vylodili pri prístave Port Saíd. Rátali s tým, že sa zmocnia Suezského prieplavu a privodia tak aj Násirov pád.
Akcia bola vojensky úspešná, premenila sa však na diplomatické fiasko. Sovietsky zväz, ktorý v tom čase zamestnávala hlavne jeho intervencia v "spriatelenom" Maďarsku, spočiatku reagoval mierne. Operáciu atlantických spojencov však ostro odsúdili Spojené štáty.
Spojené štáty sa obávali, že akcia západných mocností vrhne arabské štáty do náručia Moskvy. Pred svetom by ťažko zdôvodňovali aj kritiku Rusov za zásah v Maďarsku a súčasnú podporu britsko-francúzskej operácie. Prezidenta Dwighta Eisenhowera čakali už o týždeň prezidentské voľby. Americký minister zahraničných vecí John Foster Dulles inicioval 2. novembra hlasovanie Valného zhromaždenia OSN, ktoré sa veľkou väčšinou vyslovilo za okamžité stiahnutie bojujúcich strán na demarkačnú líniu z roku 1949. Eisenhower hrozil Britom zastavením pôžičky a vyvolaním devalvácie libry. Americké námorníctvo vyslalo do oblasti flotilu.
Napokon sa pridal aj tlak z Kremľa, ktorý uviedol 5. novembra čiernomorskú flotilu do bojovej pohotovosti. Už o dva dni Francúzi a Briti kapitulovali a akciu ukončili. Britský premiér Anthony Eden podal ešte v ten deň demisiu. Do oblasti prišli mierové sily OSN, ktoré mali v tejto úlohe svoju premiéru.
Operácia definitívne oslabila britský a francúzsky vplyv na Blízkom východe, ktorý bol dlho ich tradičnou doménou. Z Násira sa stal hrdina celého arabského sveta. Z útočníkov bol spokojný iba Izrael, ktorý vyčistil Sinajský polostrov od fedajínov.
Zajtra - Michail Lermontov
Autor: Martin Hagara
