Bol to muž bez svedomia, výčitiek a ľútosti, zato s obrovskou vôľou a sebavedomím. Zakladateľ Čeky Felix Edmundovič Dzeržinskij zomrel pred osemdesiatimi rokmi v Moskve vysilený dlhým väznením a asketickým životom 20. júla 1926.
Otec Felixa, chudobný poľský kňaz, bol mimoriadne prísny. Keď mu jeho žena 11. septembra 1877 porodila štvrté dieťa, vraj sa ani neusmial. Práve on zrejme vychoval z drobného chlapca extrémne tvrdého muža. Felix otca, zásadového katolíka, naposledy potešil, keď sa v jedenástich rokoch rozhodol stať kňazom. Viere sa oddával rovnako nekriticky, ako neskôr boľševizmu.
Odmalička bol Felix výbušný a mal násilnícke sklony. Keď sa modlil, nútil súrodencov, aby sa modlili s ním. Ak odmietali, trestal ich. Bol v mene Boha schopný páchať čokoľvek. Krutosť mu zostala, aj keď vymenil neuchopiteľné nadprirodzeno za zemitý proletariát. V sedemnástich rokoch zaznamenal vo svojom denníku: "Náhle som pochopil, že Boh nie je."
Odišiel z gymnázia a vstúpil do sociálnodemokratickej strany poľsko-litovskej. Namiesto mníchov sa jeho spoločníkmi stali robotníci. Agitoval za revolúciu. Po prvýkrát ho zatkli v lete 1897. Vtedy sa prejavili jeho masochisticko-sadistické sklony. Vraj trval na tom, že bude po väzňoch čistiť latríny. Bol presvedčený, že najvyspelejší člen spoločenstva má na seba vziať tie najnižšie úlohy, aby išiel príkladom. Nakoniec radšej utiekol. Keď vymenil úlohu väzneného za väzniteľa, nedokázal mu uniknúť nikto.
V roku 1906 sa na straníckom zjazde v Štokholme po prvý raz stretol s Leninom. Ak Felixa ženy príliš nezaujímali, dokonca sa udajne bál sexu, iskrenie medzi ním a Iľjičom bolo isté. Lenin pochopil, že má v Dzeržinskom najoddanejšieho sluhu revolúcie.
Felix sa zasadil, aby poľská strana splynula s ruskou. Prišlo však jeho najhoršie životné obdobie. Bol opakovane väznený, posielaný do vyhnanstva, izolovaný na samotkách. Potom zasiahol osud v podobe boľševického prevratu.
V každej revolúcii musia byť ľudia, ktorí vynášajú vedrá so špinavou vodou, ospravedlňoval Dzeržinskij činy, ktoré by pre iného boli nočnou morou. Lenin ho koncom roku 1917 urobil šéfom slávnej VČK (Celoruská mimoriadna komisia - predchodca KGB). Tak sa z Felixa stal "otec červeného teroru".
Jeho chudá tvár skrývala brutálneho násilníka s vierou, že i týranie nevinných môže byť ospravedlnené vyššími cieľmi: "Právo popravovať je pre komisiu výnimočne dôležité, i keď meč pričom padne náhodou na hlavy nevinných," vyhlasoval. Lenin podporil jeho ideu, že súdy sú zbytočné. Popravovalo sa tak, ako sa Felix vyspal. Väčšinou dobre, a to znamenalo masové strieľanie popov, žien i detí, hoci len podozrivých z nedôvery v boľševický štát. V rokoch 1917 - 1923 bez dôkazov a možností obhajoby popravili pol milióna ľudí.
Absurdné bolo jeho vymenovanie za predsedu Komisie na zlepšenie života detí. Hádam veril, že strieľaním nevhodných rodičov pomôže deťom dostať sa na správnu cestu.
V roku 1910 sa oženil s poľskou revolucionárkou Sofiou Muškat, lenže tú onedlho odsúdili na vyhnanstvo na Sibír. Už vo väzbe porodila nedonoseného jediného Dzeržinského syna Janka. Po čase Sofia aj dieťa utiekli do Viedne. S manželom sa stretla po ôsmich rokoch v Moskve, keď už bol šéfom VČK. Privítal ju s chladným úsmevom, odviezol do strašnej miestnôtky v Kremli, ktorá mala byť jej domovom, a po osemročnej odluke sa jej ospravedlnil - má prácu, vráti sa neskoro.
Dzeržinskij dodnes vyvoláva spory v ruskej spoločnosti. Tajne ho zrejme obdivuje aj prezident Vladimir Putin. Jeho sochu síce ruskí demokrati s pompou strhli v roku 1991, dnes sa busta s prísnymi rysmi na niektorých miestach objavuje znovu. Metódy, ktoré zaviedol pri vyšetrovaní a likvidácii protivníkov, ho tiež prežili na veľmi dlho.
