Ktorý zo štátov bývalej Juhoslávie mal najväčšie šťastie? Jednoznačne Slovinsko. Zo šiestich republík bolo na tom ekonomicky najlepšie, k Západu malo najbližšie a krvavým balkánskym jatkám v deväťdesiatych rokov sa - až na malú epizódu - vyhlo. Kým v Bosne, Chorvátsku či Srbsku trvala vojna niekoľko rokov a obete sa rátali na desaťtisíce, tá slovinská o nezávislosť "Slovinska osamosvojitvena vojna" trvala len desať dní a obetí nebolo ani sto. Takzvaná desaťdňová vojna sa začala pred 15 rokmi 27. júna 1991. S ňou aj rozpad Juhoslávie.
Ľubľana prekvapila Belehrad a nezávislosť Slovinska vyhlásila už 25. júna 1991. Juhoslovanská armáda to očakávala o deň neskôr. Slovinskí politici vedeli, že hneď po vyhlásení armáda zareaguje a vyrazí na sever. Takto získali 24-hodinový náskok.
Súčasný premiér Janez Janša, vtedajší minister obrany, tvrdí, že na vyhlásení nezávislosti sa napriek riziku zhodli všetky politické špičky. V referende v novembri 1990 sa 88 percent obyvateľov vyslovilo za nezávislosť. Vláda teda mala podporu občanov.
Horšie to bolo s armádou a generálmi. "Vojnu neviedli slovinskí generáli, ktorí boli proti samostatnosti, ale nižšie hodnosti. Boli schopnejší a odvážnejší," hovorí Janša. Šťastím pre Slovincov bolo, že juhoslovanská armáda nevedela zareagovať.
Časť velenia bola za obrovskú operáciu s cieľom zosadiť slovinskú vládu, druhá skôr za ozbrojenú výstrahu, ktorá mala Slovincov od nezávislosti odradiť.
Už 26. júna, keď slovinská elita slávnostne vyhlasovala nezávislosť, lietali nad Ľubľanou juhoslovanské stíhačky.
Dva dni po vyhlásení nezávislosti dorazili aj tanky. "Môj otec bol policajt a keď tanky vyrazili zo základní, okamžite ho povolali. Táto vojna bola taká krátka nie vďaka slovinským vojakom, ale policajtom," zaspomínal si pre BBC Miha, vtedy dvanásťročný. Má svoju pravdu. Slovinsko malo len 16-tisíc slabo ozbrojených vojakov a desať tisíc odhodlaných policajtov.
Federálne jednotky z chorvátskej Rijeky smerovali k hraniciam Slovinska s Talianskom. Kontrola týchto priechodov bola pre Belehrad dôležitá. Clá tvorili značnú časť juhoslovanského federálneho rozpočtu. Na pohyb armády zareagovali ľudia vytvorením domobrany. K bojom zatiaľ neprichádzalo. Nikto nechcel vypáliť ako prvý. Hranice mali pod kontrolou zväčša Slovinci.
Prvé výstrely padli 27. júna pri Metlike na chorvátsko-slovinských hrani?ciach. Začali sa boje a s nimi prišli aj obete vrátane civilistov.
Ak juhoslovanská armáda predpokladala, že Slovinci ustúpia, mýlila sa. Večer padol prvý federálny vrtuľník pilotovaný Slovincom. V Slovinsku sa rozhorela prvá balkánska vojna a európski diplomati bili na poplach. Začalo sa vyjednávať.
Na desiaty deň, po bojoch, ktoré juhoslovanskej armáde nepriali, vojnu ukončila Brionská deklarácia, nazvaná podľa chorvátskych ostrovov, kde ju podpísali. V bojoch padlo 44 vojakov na juhoslavanskej, 18 na slovinskej strane a 12 zabitých cudzincov novinárov a vodičov kamiónov.
Brionská dohoda bola víťazstvom slovinskej vlády. Tá sa zaviazala, že tri mesiace sa formálne neodtrhne od Juhoslávie. Koncom októbra juhoslovanská armáda odišla a Slovinsko si na rozdiel od Chorvátska či Bosny začalo užívať prvé pokojné roky nezávislosti.
"Všetci sme sledovali vojnu v Slovinsku a hovorili sme si, že niečo také sa nemôže stať u nás v Bosne. Ako veľmi sa človek môže mýliť," hovorí Erna zo Sarajeva. Akoby čítal z duše mnohým Balkáncom, ktorých životy zničili roky nasledujúcich vojen.
Davy novinárov sa po necelých dvoch týždňoch zo Slovinska presunuli do Chorvátska a neskôr do Bosny.
Autor: MIREK TÓDA
