Mohla by to byť slávna pieseň, ktorá bola populárna kedysi i v Československu a jej hrdinkou bolo krásne dievča - po našom Katka. Volá sa tak aj prvá ruská reštaurácia v čínskom Pekingu. A v Moskve nesie toto nežné meno jeden z najväčších obchodov s nábytkom. "Kaťuša." Meno, ktoré musí predsa označovať niečo nežné, malebné, na prvý pohľad krásne. Je možné, aby tieto vlastnosti mala jedna z najstrašnejších zbraní 2. svetovej vojny? Legendárna Kaťuša má v skutočnosti úplne nepoetický, technokratický názov: komplex reaktívnych striel pod kódovým označením M 13. Sovietska vláda o ich sériovej výrobe rozhodla pred 65 rokmi.
Nemci sa vraj pred zvukom Kaťuší triasli, ako kedysi nepriatelia pri speve husitských bojových piesní. Pre sovietskych vojakov ohlušujúci brechot raketových striel znel ako najkrajšia hudba. Možno i preto sa im hovorilo "Stalinove organy". Túto dôstojnú prezývku si vyslúžila legendárna zbraň aj vzhľadom pripomínajúcim spomínaný hudobný nástroj.
Po prvýkrát sa Kaťuša objavila na poli v auguste 1941 v bojoch pri meste Smolensk. Sovietske vedenie bolo unesené údernou silou a hlavne dojmom, ktorý zbraň musela spraviť na nepriateľa. Sovietskym vojakom zase vliala nové sily a zvýšila sebavedomie. Bol to vojenský zázrak. Kaťušu hneď začali prispôsobovať na použitie na vojnových krížnikoch, zlepšovať jej pohyblivosť i presnosť. Bol to miláčik, ktorý si nezaslúžil odmerané označenie M 13 UK, neskôr pri zdokonalených verziách M 31 UK.
Kaťuša nemá jediného tvorcu, otca, ktorý by bol oslavovaný ako vynálezca najdokonalejšej delostreleckej sovietskej zbrane. Na strelách nového typu pracoval niekoľko rokov celý tím, a pretože Kaťuša je komplex zložený z niekoľkých častí, každá z nich má svoju vlastnú skupinu vedcov - otcov. Hlavné práce sa však začali v slávnom Raketovom vedeckovýskumnom ústave pred druhou svetovou vojnou, kde najskôr vznikli reaktívne strely s kalibrom 132 mm. Z čoho ich však vypúšťať?
Už nikto nevie, koho napadlo prispôsobiť na tento účel korbu nákladného auta ZIS 6. V tejto podobe sa Kaťuše stali slávne. Traduje sa, že po mnohých experimentoch rozhodli o ich sériovej výrobe - stalo sa tak vraj niekoľko hodín pred napadnutím ZSSR Nemeckom.
Najväčšou výhodou Kaťuší bolo, ako rýchlo a ľahko sa mohla taká veľká a ťažká zbraň premiestňovať. Počiatočnou nevýhodou bola značná nepresnosť. Kaťuše sa správali trochu ako prskavky. Desili viac, než dokázali zničiť nepriateľské pozície. Strieľali príliš do strán a počiatočný šok Nemcov sa mohol rýchlo zmeniť na pohŕdavý smiech.
Sovieti spotrebovali stovky ton striel na to, aby zasiahli cieľ. Vedenie Komunistickej strany ZSSR zložené z ľudí, ktorí o vede nemali ani zdanie, sa rozhnevalo. Takto nie súdruhovia: A prikázalo inžinierom, akademikom a profesorom, aby sa Kaťuše okamžite stali najpresnejšie zbrane na svete, ale bez zmeny v technológii výroby. To by stálo príliš veľa času a peňazí.
Špecialista na hydrodynamiku Sergej Christianovič sa rozhodol využiť aerodynamický tunel na Kazanskej univerzite, kde pôsobila časť evakuovaných vedcov. Trojica Christianovič - Levin - Gantmacher nakoniec Kaťuše donútila presne zasahovať cieľ. 27. júna 1943 získali na svoju prácu tajný patent, ani nie za rok sa začali vyrábať vylepšené reaktívne strely sériovo.
Vojenskí stratégovia si ich potom v bojoch proti Nemcom v Pobaltí, Bielorusku, Východnom Prusku a nakoniec v Berlíne nemohli vynachváliť. Zostal im najmä magický, odstrašujúci zvuk.
Keď 9. novembra 1998 vtedajší prezident Boris Jeľcin blahoželal k deväťdesiatinám akademikovi Christianovičovi, možno si ani neuvedomoval, že je to jeden z posledných žijúcich tvorcov Kaťuší. A určite nevedel, že to bol on, kto nezmyselný príkaz ihneď zdokonaliť presnosť komentoval odvážnymi slovami: "A to ich mám pokropiť svätenou vodou?" Prešlo mu to. Nie všetci však mali šťastie. Časť z tímu vedcov skončila v gulagoch ako zradcovia, špióni či buržoázni štváči.
