Francúzska revolúcia si nepriateľov zosobnila v kráľovi Ľudovítovi XVI., ale najmä v jeho žene, nenávidenej Rakúšanke Márii Antoinette. Aj keď kráľ podpísal ústavu, ktorá znamenala konštitučnú monarchiu, a tým oklieštila jeho absolútnu moc, dav trval na tom, že musí padnúť hlava kráľa i kráľovnej. Nástup jakobínov to dovŕšil. Neslávny pokus kráľovského páru o útek k holandským hraniciam z 20. júna 1791 sa skončil popravou. Odvtedy uplynulo 215 rokov.
Revolúcia bola ľudovou vzburou proti absolutizmu a celej vládnucej vrstve. Tak ako väčšina revolúcií vyplavila na povrch špinu moci, jej krutosť a neschopnosť. Ľudovít XVI. sa málo hodil za panovníka, čo mal reformovať systém moci a naprávať pomery v krajine. Mária Antoinetta - bystrejšia ako jej manžel - sa zasa vyžívala v dvorných intrigách.
Keď prišla kríza, bola kráľovná iniciatívnejšia. Útek pre ňu zorganizoval švédsky aristokrat Axel Fersen. Pôsobil na veľvyslanectve v Paríži a mal imunitu, ktorú rešpektovali aj predstavitelia revolúcie. Dlhoročný priateľ kráľovnej a pravdepodobne aj milenec, sa nevzdal nádeje, že Európa pomôže kráľovstvu.
V Márii Antoinette videl viac ako len napomádovanú a necitlivú bábiku, ktorú ľud nenávidel. Vina kráľovnej, aj v porevolučných časoch, bola možno naozaj v tom, že sa úplne odmietla prispôsobiť. Je však otázne, či by gilotínu za iných okolností zastavili pre akúsi pokoru pred kedysi vládnucim párom.
Európa, kde na kráľovských dvoroch sedeli príbuzní Capetovcov, ale najmä Habsburgovcov (bratia kráľovnej v Rakúsko-Uhorsku), sa s pomocou neponáhľala. Francúzsko Rakúsko-Uhorsku konkurovalo. Napriek tomu pomohli Fersenovi pri organizovaní kráľovského úteku veľvyslanectvá cudzích krajín v Paríži. Je pravdepodobné, že aj s tichým súhlasom niektorých predstaviteľov Národného zhromaždenia aj Národnej gardy.
Tvrdenia, že v paláci Tuileres, kam kráľa s rodinou po revolúcii presídlili a prísne strážili, nikto nezaregistoval prípravy členov rodiny na odchod, sú nepravdepodobné. Aj najväčší revolucionári potrebujú peniaze a dajú sa podplatiť. Rodina sa z paláca dostala bez poblémov a taká bola aj cesta do mestečka Varennes. Kráľ osobne poďakoval Fersenovi: "Nikdy nezabudnem, čo ste pre mňa urobili."
Fersen nešiel rovnakou cestou ako utečenci a o tom, že útek je prezradený, sa dozvedel v Arlone. Dav kráľa spoznal a takmer zlynčoval. Musela ho ochraňovať garda a rodinu previezli do Paríža, ale už do väzenia v Temple, odkiaľ sa manželia dostali len na popravisko. Kráľa ešte raz jeho prívrženci nahovárali na útek, ale on to odmietol so slovami: "Celý svet ma opustil." Neskôr sa Európa spamätala a v apríli 1792 vypukla vojna, ale osud starého kráľovstva a najmä Ľudovíta XVI. a Márie Antoinetty už bol spečatený.
Poprava kráľa mala svoje politické opodstatnenie. Reprezentoval absolutizmus a rozhodoval o životoch poddaných. Vražda Márie Antoinetty však ukázala len to, že Robespierre a jakobíni videli svet bielo-čierno a poznali len pomstu.
