FOTO - ARCHÍV
mu však vyrástol silný konkurent Prusko. Ambície veľmocí na seba narážali. Prusko-rakúska vojna, ktorá rozhodla o vyradení Rakúska z rozhodovania o nemeckých záležitostiach a pripravila pôdu na zjednotenie Nemecka pod pruským vedením, vypukla 16. júna 1866, pred 140 rokmi.
Počas 19. storočia zasiahla Európu silná vlna nacionalizmu. V nemeckých štátoch sa prejavovala ľudovým hnutím za národné zjednotenie. Vznikli dve koncepcie. Veľkonemecká presadzovala spojenie pod vedením Rakúska. Bola však málo reálna, pretože narážala na záujmy nenemeckých národov habsburskej monarchie.
Malonemecká koncepcia sa usilovala o zjednotenie bez Rakúska. Postupne sa stala programom pruskej politiky, ktorá v nej videla príležitosť získať rozhodujúci vplyv na nemecké záležitosti.
Rakúske pozície v Nemeckom spolku sa začali otriasať po porážkach v severnom Taliansku v roku 1859. Kým podunajská monarchia zápasila s vnútornými problémami, Prusko hospodársky rástlo.
V roku 1862 sa stal pruským kancelárom a ministrom zahraničia Otto von Bismarck, uskutočňovateľ protirakúskej politiky. Po jeho zásahu sa v lete nasledujúceho roka pruský kráľ Viliam I. demonštratívne nezúčastnil na stretnutí nemeckých panovníkov vo Frankfurte nad Mohanom. Príležitosť na rozpútanie konfliktu sa Bismarckovi naskytla onedlho. Stala sa ňou vojna proti Dánsku, ktoré v roku 1863 pripojilo k svojim dŕžavám severonemecké vojvodstvá Šlezvicko a Holštajnsko. Nemecký spolok vyhlásil Dánsku vojnu a pruská a rakúska armáda ho spoločne poľahky porazili.
Problémy nastali pri delení koristi. Holštajnsko pripadlo Rakúsku a Šlezvicko Prusku. Bismarck súhlasil, hoci obe túžil pripojiť k pruskému štátu. Rozdelenie správy mu poskytlo to, po čom už dlho túžil - dôvod na konflikt s Rakúskom.
Rakúsko pruským ambíciám nemienilo ustúpiť. Šlezvicko a Holštajnsko chcelo pričleniť ako nový štát do Nemeckého spolku. Bismarck Rakúsko od začiatku roka 1866 neustále provokoval. V apríli uzavrel spojenectvo s Talianskom, ktoré po vypuknutí vojny viazalo na juhu časť rakúskych jednotiek.
Rakúsko sa tak nechalo vmanévrovať do vojny, na ktorú nebolo pripravené. Malo početnú prevahu, sily však nemobilizovalo dosť pružne. Pruská armáda pri postupe cez Sasko a Čechy ťažila z využívania železníc, telegrafu a modernejšej výzbroje.
K rozhodujúcej bitke prišlo 3. júla pri Hradci Králové. Bola najväčšou a najkrvavejšou od bitky pri Waterloo v roku 1815. Dlho bola nerozhodná, popoludní však dorazila 100-tisícová armáda pruského korunného princa Friedricha a Rakúšania utrpeli zdrvujúcu porážku.
Už 23. augusta uzavreli v Prahe veľmoci mier. Aj napriek víťazstvu nad Talianmi prišlo Rakúsko o Benátsko. Jeho oslabenie navyše využili Maďari, ktorí o rok neskôr dotlačili Viedeň k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu.
Prusko k dŕžavám pripojilo okrem Šlezvicka a Holštajnska aj Hannoversko, Nassausko, Hessensko a Frankfurt nad Mohanom. Nemecký spolok bol zrušený. Už o niekoľko rokov Prusko porazilo Francúzsko a vyhlásilo Nemecké cisárstvo.
Autor: Martin Hagara
