"Vaše objavenie sa na politickom obzore ostro zmenilo chod ruskej histórie." Vznešený text blahoprajného telegramu je jedna z mála pripomienok udalosti, ktorá zasiahla do dejín, ako máločo. Zaslali ho ruskí demokrati 12. júna 2006 človeku, ktorý je často terčom kritiky, posmechu, pohŕdania či nenávisti. Boris Nikolajevič Jeľcin sa pre 15 rokmi - 12. júna 1991 - stal prvým prezidentom Ruska v histórii.
Zvíťazil napriek odporu silnej konzervatívnej komunistickej kľuky ovládajúcej ZSSR, proti vôli reformátora, sovietskeho prezidenta Michaila Gorbačova i napriek strachu obrovskej časti občiansky nezrelej, izolovanej a politicky negramotnej verejnosti.
Bolo to búrlivé obdobie. Rok 1991. Bolo jasné, že komunistická epocha sa končí, nebolo ešte vôbec isté, či nepotečú potoky krvi. Jeľcin sa o pokojný koniec komunizmu významne zaslúžil. Nepatrí medzi výkvet inteligencie, nemá akademické vzdelanie. Je to však statočný, zemitý ruský "mužik", s neuveriteľnou intuíciou, vôľou a zvláštnou charizmou.
Rusko v tento deň oslavuje od roku 1992 hlavný štátny sviatok. Nie je to oslava Jeľcinovho nástupu, ale oslava výročia prijatia Deklarácie o nezávislosti Ruska, ktorú Boris Nikolajevič presadil 16. 6. 1990.
Dal signál aj tým najnatvrdlejším - epocha ZSSR sa končí, nastáva éra nezávislého Ruska. Vycítil to skôr ako ostatní. A snažil sa, aby nedopadol ako jeho pôvodní spolubojovníci za reformy - napokon nezmieriteľný rival v boji o moc Gorbačov. Ten odhadol situáciu horšie. Odišiel do dôchodku spolu so ZSSR. Bývalý člen ústredného výboru komunistickej strany Jeľcin nie. V júni 1990 na XXVIII. zjazde Komunistickej strany ZSSR vystúpil z všemocnej organizácie. Bol to šok, hoci verejnosť bola od 80. rokov zvyknutá na glasnosť.
Keď sa 17. marca 1991 občania v referende vyslovili za zachovanie ZSSR a za zavedenie funkcie ruského prezidenta, Jeľcin nepochyboval, že zvládne i ďalšiu historickú udalosť.
12. júna sa Jeľcin v tandeme s viceprezidentom, veteránom z Afganistanu Alexandrom Ruckým postavil vo volebnom boji proti predstaviteľovi starých poriadkov Nikolajovi Ryžkovovi, na?cionalistovi Vladimírovi Žirinovskému či reformnému členovi KGB Vadimovi Bakatinovi. Favoriti boli Ryžkov a Bakatin. Lenže tentoraz nevolili poslanci ani strana, ale ulica.
V priamych voľbách Jeľcina zvolilo 60 percent Rusov. Nad Kremľom pri sovietskej vlajke zaviala ruská trikolóra. Predznamenalo to koniec vlády Gorbačova, koniec impéria, ktoré neprežilo ani ďalší rok a koniec komunizmu v Rusku. Všetko sa zrútilo do konca roku 1991. A prezident Jeľcin búraniu červeného molochu pomáhal ako mohol.
Ani nie za mesiac po zvolení vydal slávny výnos o zrušení komunistických organizácií v štátnych podnikoch. Potom ho čakala tvrdá skúška - puč konzervatívnych komunistov v auguste 1991. Na rozdiel od Gorbačova obstál. Vyšplhal sa v najkritickejšej chvíli na tank a prejavil sa ako vodca barikád a ozajstný prezident. Ľud ho nosil na rukách. Dovoľoval mu rozšíriť si neuveriteľným spôsobom právomoci, stať sa i premiérom a hneď po puči zakázať činnosť komunistickej strany.
"Rusko nikdy nevystúpi ako iniciátor rozpadu ZSSR," hlásal vtedy z tribún, pretože vedel, že ak na zákaz komunistov bola vhodná atmosféra, na rozpad impéria ešte nie. Napriek tomu v decembri s prezidentom Ukrajiny a predsedom Najvyššieho sovietu Bieloruska "deržavu" pochovali. Bolo zlikvidované militantné impérium, boli položené základy trhovej ekonomiky, zmenili sa vzťahy so zahraničím.
Revolúcia sa pomaly stávala minulosťou, barikády už neboli potrebné. Z Jeľcina sa mal stať moderný vládca. Mal s tým problémy, ale vydržal silou vôle skoro desať rokov. Už nikdy však nezažil toľko slávy, obdivu, dôvery i neobmedzenej moci ako v historickom roku 1991.
