FOTO - ARCHÍV
Žiaden iný súdny proces nevzbudil v amerických dejinách toľko vášne ako prípad Sacco a Vanzetti. Dodnes vyšlo niekoľko desiatok kníh, v ktorých sa autori snažia dokázať vinu či nevinu oboch obvinených. Práve dnes uplynie 85 rokov od začiatku procesu, ktorý sa spočiatku nezdal byť ničím výnimočný, no na konci ktorého už každý poznal mená týchto dvoch Talianov.
Nicola Sacco aj Bartolomeo Vanzetti sa narodili v Taliansku, odkiaľ v roku 1908 emigrovali do Spojených štátov. Podobne ako mnohí ich krajania tu hľadali lepší život. Sacco sa čoskoro stal prívržencom anarchistického hnutia.
Na jednej z manifestácií sa stretol s Vanzettim. Bolo to krátko predtým, ako Spojené štáty vstúpili do vojny a obaja, v snahe vyhnúť sa povinnej brannej povinnosti, utiekli do Mexika. Po skončení vojny sa vrátili späť do USA, Sacco do továrne na výrobu topánok a Vanzetti si otvoril malý obchod s rybami.
Raz večer ich zastavili policajti. Keďže mali pri sebe zbrane a na otázky neodpovedali pravdivo, uväznili ich a vzápätí obvinili zo spáchania lúpežnej vraždy, ktorú mali spolu s ďalšími tromi spoločníkmi spáchať tri týždne predtým. Pri nej bol zabitý pokladník miestnej továrne na výrobu topánok a jeho strážca. Prevážali práve 16-tisíc dolárov, ktoré boli určené na výplaty.
Súd sa začal 31. mája 1921. Oboch obžalovaných zastupoval Fred Moore, právnik známy už svojimi predchádzajúcimi obhajobami radikálov.
Obžaloba bola postavená na troch bodoch. Prvým boli očití svedkovia, ktorí dosvedčili prítomnosť oboch na mieste, kde sa zločin odohral. Druhým boli výsledky balistických testov, ktoré potvrdzovali zhodu guliek nájdených v tele obetí s tou, ktorá bola vystrelená so Saccovej pištole. Tretím bodom obžaloby bolo takzvané vedomie viny. Žaloba sa snažila dokázať, že už ich správanie, teda klamlivé odpovede pri zatýkaní, svedčili o ich vine.
Proces so Saccom a s Vanzettim sa odohrával v časoch, keď v Spojených štátoch zúril "Červený strach", strach zo vzrastajúceho komunizmu a radikalizmu. Moore postavil stratégiu obhajoby práve na spolitizovaní procesu. Pred súdom otvorene priznal náklonnosť obvinených k anarchistickému hnutiu a snažil sa dokázať, že ich uväznenie a trestné stíhanie súvisí skôr s ich radikálnymi aktivitami ako so zločinom v Braintree, a že len skutočné, nepolitické dôkazy ich môžu usvedčiť. Obaja totiž mali na ten deň nespochybniteľné alibi.
Moorova stratégia zmenila málo známy prípad na slávny medzinárodný proces. Organizoval verejné mítingy, využíval záujem médií, žiadal podporu od odborových zväzov, kontaktoval medzinárodné organizácie, oslovil dokonca taliansku vládu, rozposlal množstvo obranných letákov po celých Spojených štátoch i do Európy.
Po siedmich týždňoch sa súd skončil a Sacca a Vanzettiho odsúdili na smrť. Tento verdikt však znamenal len začiatok dlhého boja za ich záchranu. Nasledovalo množstvo pokusov napadnúť rozsudok s využitím nového dôkazového materiálu. Nepomohlo ani to, že v novembri 1925 sa Celestino Madeiros, portugalský prisťahovalec odsúdený na smrť, k zločinu priznal.
Napriek žiadostiam o milosť, protestným demonštráciám i hrozbám bombových útokov Nicolu Sacca a Bartolomea Vanzettiho popravili na elektrickom kresle.
Krátko pred popravou Vanzetti pred novinármi povedal: "Ak by sa nestalo to, čo sa stalo, mohli sme zomrieť ako nepovšimnutí, neznámi skrachovanci. Teraz už nie sme skrachovanci. Toto je naša kariéra, náš triumf. Nikdy počas celého nášho života sme nemohli dúfať, že urobíme toľko pre väčšiu toleranciu, spravodlivosť a porozumenie, ako po tomto nešťastí."
Dodnes nie je celkom objasnená ich vina či nevina. Množstvo indícii však naznačuje, že vinný bol len Nicola Sacco.
Autor: Danica Súkupová
