FOTO - ARCHÍV
"Nedovolím, aby vyučovali tí kantori, ktorí odmietajú vychovávať z detí dobrých maďarských občanov. Každý v tomto štáte sa musí podriadiť princípu, že tu sú pánmi Maďari." Takto obhajoval v parlamente svoje zákony minister pre kultúru a osvetu. Menil zákony, ktoré v Uhorsku platili už od Jozefa II. - aby sa v ľudových školách vyučovalo v materinskom jazyku. Tým ministrom bol gróf Albert Apponyi, ktorý sa narodil v roku 1846 - pred 160. rokmi
Albert Apponyi pochádzal zo starého šľachtického rodu. Jeho predkovia zastávali v Uhorsku významné vojenské a politické funkcie a toto predurčenie ho po štúdiu práva v Budapešti zaviedlo do politiky.
Od roku 1872 bol v rôznych politických stranách, netajil sa svojím konzervativizmom a vášnivo obhajoval maďarské záujmy, ktoré nemohli byť zlúčiteľné s toleranciou k iným národom v Uhorsku. "Všetko, čo je maďarské, predstavuje najvyšší stupeň dokonalosti," povedal.
V rokoch 1906 až 1910 zastával funkciu ministra a presadil známe školské zákony, ktoré zavŕšili maďarizáciu v školstve. Zákony číslo 26. a 27., hovorili o "pôžitkoch" učiteľov a školskom dozore. Ten, kto študentov nevychovával v dostatočnom vlasteneckom zanietení, musel zo školstva odísť.
Zákony zavádzali maďarčinu ako povinný vyučovací jazyk, nie len do štátnych, ale aj do obecných a cirkevných škôl. V roku 1909 bolo nariadené aj vyučovanie náboženstva v maďarskom jazyku.
Apponyi chcel zabezpečiť svojej politike aj medzinárodnú propagandu. V Amerike sa stretol s pobúrením amerických Slovákov, ktorí poznali dôsledky jeho politiky. Vydali protestný spis, snažili sa ho diskvalifikovať aj na zhromaždeniach.
Netolerantnú a neľudskú politiku vtedajšej uhorskej vlády zavŕšili udalosti v Černovej a vyvolali medzinárodný odpor. Hnutie Priatelia mieru, na čele s nórskym básnikom Björnsterne Björsonom a českou grófkou Berthou Kinskou, protestovalo verejne proti maďarskej vnútornej politike utláčania národov. Björnson listom odmietol Apponyiho účasť na Mierovom kongrese v roku 1907. "Ťažko by som mohol mlčať, a tak, ak by sa napríklad na kongrese ako predstaviteľ maďarského národa objavil gróf Apponyi, ktorý ako minister vyučovania má na svojej duši ťažký hriech za utlačovanie Slovanov, použil by som všetky prostriedky, aby som ho donútil opustiť kongresovú sálu." Ostrá slovná prestrelka pokračovala v tlači, kde Apponyi tvrdil, že v Uhorsku sa neporušujú ľudské práva a že to je len výplod básnikovej fantázie.
Keď sa začala prvá svetová vojna, Apponyi sa prejavil aj ako veľký germanofil. Slovami "no konečne", vyjadril svoje presvedčenie, že aj Uhorsko sa víťazstvom vo vojne posilní a bude hrať významnú úlohu popri Nemecku. Priebeh vojny ho sklamal, v jej posledných rokoch sa utiahol do súkromia. Na konci vojny, už ako starý človek, musel na člne preplávať cez Dunaj aj s manželkou, a požiadať Československú republiku o azyl pred maďarskými komunistami.
ČSR grófovi azyl poskytla, keď sa zaviazal, že nebude vyvíjať žiadnu politickú aktivitu. Žil v Malinove na svojom panstve. Po páde Maďarskej republiky rád, ktorú potláčala aj ČSR, sa vrátil do Maďarska.
Horthyho vládu zastupoval ešte raz na Mierovej konferencii v Paríži. Na čele delegácie stálo päť grófov zo starých a známych rodov, ktorí reprezentovali vlastne zánik minulosti, ale aj absolútne nepochopenie, že ich politika viedla k tragédii Uhorska, ktoré strácalo veľkú časť svojho územia, lebo jeho ostatné národy si zvolili vlastnú budúcnosť.
Upozornenie na tvrdú maďarizáciu presvedčilo väčšinu delegátov, aby donútilo maďarskú delegáciu nakoniec zmluvu v Trianone podpísať. Gróf Albert Apponyi abdikoval na funkciu vedúceho delegácie, škodila mu najmä jeho pronemecká orientácia. Zaujímavé je, že hoci radikálna skupina navrhovala zmluvu nepodpísať, Apponyi zaujal iný postoj. Jeho podpis síce na zmluve nie je, ale on navrhol, aby ju predsa len podpísali.
Apponyi sa nikdy nevyjadril k tomu, či jeho celoživotná politika bola chybná, ale jeho postoj svedčí o tom, že pochopil, kadiaľ cesta nevedie. Od roku 1923 bol ešte zástupcom Maďarska v Spoločnosti národov, až do svojej smrti v roku 1933.
