FOTO - ČTK
História ako veda nie je len opisovanie faktov, ale predovšetkým hľadanie súvislostí. Táto základná myšlienka určovala vedeckú prácu Františka Palackého. Sto rokov pred udalosťou a sto rokov po nej nám vysvetlí celý význam toho, čo sa udialo. To bola téza, ktorej sa pri skúmaní prísne držal. Preskúmal dejiny českého národa, aby pochopil obdobie, v ktorom žil. Otec národa - pomenovanie, ktoré po Karolovi IV. dostal už počas života, zomrel 26. mája 1876, pred 130 rokmi.
Pohreb Františka Palackého sa stal v 19. storočí v Čechách manifestáciou úcty k jeho tvorbe a k jeho postojom k spoločenskému dianiu, ale najmä úcty k správaniu a charakteru samotného človeka. Zúčastnilo sa na ňom asi 50-tisíc ľudí. Bol taký veľkolepý ako pohreb cisára Karla IV., odvtedy sa mu vyrovnal len pohreb T. G. Masaryka a Jana Palacha.
Všetky tieto rozlúčky symbolizovali postoj národa k odkazu spomínaných osobností a predovšetkým vzťah Čechov k veciam verejným. V období, ktoré českej štátnosti neprialo, našli idol v človeku, ktorý svoj život využil zmysluplne a nepodľahol pesimizmu. Palacký napríklad veľmi inšpiroval Masaryka - ako znalec dejín, filozof, ako človek-osobnosť. Začleniť sa do rodiacej sa demokratickej Európy bolo pre Masaryka rovnako dôležité.
Palacký sa narodil na Valašsku v luteránskej učiteľskej rodine. Mal jedenásť súrodencov, z ktorých bol najtalentovanejší. Študoval aj na Slovensku v Trenčíne a na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Vyššie vzdelanie nedosiahol pre materiálne problémy, ktoré v mladosti mal, bol teda samouk.
Stretnutie s J. Dobrovským a významnou českou šľachtou, napríklad Kinskými, Schwarzenbergovcami a inými, ho zaviedlo do intelektuálneho prostredia, kde sa analyzovala situácia v Čechách v širších, nie úzko národných súvislostiach. Stal sa stúpencom austroslavizmu, ktorý mal byť protiváhou nemeckej a ruskej rozpínavosti. Varoval však pred zadubenosťou rakúskej úradníckej vrstvy, ktorá nepripúšťala federalizáciu rakúskej ríše.
Myšlienka na spoluprácu so všetkými národmi Rakúsko-Uhorska bola porazená v roku 1867, keď sa Rakúsko vyrovnalo len s Uhorskom a zabudlo na ostatné národy. Výrok "Keby nebolo Rakúska, museli by sme ho vytvoriť" neskôr korigoval vetou "Boli sme tu pred Rakúskom, budeme aj po ňom". Habsburská ríša, ako správne predpokladal, svoju historickú úlohu prepásla, čo dejiny potvrdili v roku 1918.
Palacký bol tvorcom časopisu Musejník, ktorého odbornosť a vedeckú náročnosť prísne strážil. Stál pri vzniku Matice českej, dostalo sa mu pocty poklepať základný kameň Národného divadla, ale najviac sa venoval histórii.
Dejiny národa českého vychádzali postupne počas celého jeho života - veľkú časť bádania venoval Husovi a hnutiu po jeho smrti, hovoril o prvej demokracii v Európe, pochopil aj to, že husiti robili veľké chyby. Jeho predstava o Slovanoch ako nositeľoch demokracie však bola idealistická.
Projekt Českej encyklopédie vypracoval so svojím zaťom F. Riegrom, ktorý dielo dokončil. Verejné funkcie odmietal, mal niekoľkokrát ponuku na ministerskú funkciu vo viedenskej vláde, ale prekážal mu rakúsky šovinizmus. Po roku 1867 sa stiahol z politického aj verejného života.
Pracovitosť a tvorivosť si však Palacký zachoval do vysokého veku. Autorita, akou sa stal už za života, bola naozaj úctihodná. Umožňovalo mu to aj materiálne zázemie - jeho manželka mu priniesla veno, a tak sa mohol naplno venovať vedeckej a spoločenskej činnosti. V historickej, ale aj literárno-kritickej oblasti celý život spolupracoval so spolužiakom z Evanjelického lýcea v Bratislave, Slovákom P. J. Šafárikom.
Dnes už ani v českých kruhoch Palacký nie je taký známy, s výnimkou odborníkov na národné dejiny. Václav Havel a pred ním Jan Patočka však jeho dielo rozoberali a odvolávali sa naň aj v spoločensko-politickej oblasti a najmä vyzdvihovali jeho mravnú úlohu v českých dejinách.
