FOTO - CLASSICAL.NET
Na svet prišiel ešte v cárskom Rusku, slávnym sa stal v Paríži. Prvú svetovú vojnu prežil vo Švajčiarsku, tu druhú v Amerike a pochovaný je v Benátkach. "Vynálezca hudby," povedal raz výstižne colníkovi, keď sa ho pýtal na povolanie. Rovnako presne formuloval hudobné nápady, ako aj postrehy o okolitom svete. Že patril medzi najväčšie osobnosti 20. storočia, dokazuje aj hviezda s jeho menom na chodníku slávy v Hollywoode. Pestrý život a dielo Igora Stravinského sa definitívne uzavreli presne pred 35 rokmi, 6. apríla 1971.
Stredovek, renesancia, baroko, klasicizmus, romantizmus. Dejiny hudby dlho kopírovali storočia, až kým neprišlo to minulé, dvadsiate. Namiesto jedného uceleného štýlu prinieslo štýlov hneď niekoľko. Objavil sa však univerzálny hudobník, ktorý ich postupne dokázal všetky použiť. A keďže Igor Stravinskij sa dožil 88 rokov a ako jeden z mála popri množstve vynikajúcich skladieb napísal aj vlastné pamäti, s jeho životom je len jediný problém - ako ho vtesnať do niekoľkých odsekov.
"Narodil som sa v nevhodnej dobe. Povahou a talentom by som sa lepšie hodil pre život malého Bacha. Žil by som v anonymite a pravidelne komponoval pre Pána Boha. Vydržal som však svet, do ktorého som sa narodil a prežil všetky nedorozumenia okolo predvádzania hudby," vyhlásil v knihe rozhovorov s Robertom Craftom. Stravinskij však môže byť medzi poslednými, ktorí by sa mali sťažovať. V pestrom živote ho stretávali veľké úspechy a slávne mená.
Vilu jeho rodičov v Petrohrade pravidelne navštevovala umelecká smotánka. Otec bol uznávaným operným spevákom a pozýval napríklad aj Dostojevského, aby predčítal zo svojich kníh. Zdalo by sa, že dráha mladého Igora je jasne predurčená. No nebola. Hudbe naplno prepadol až ako dvadsaťročný, keď právnické lajstrá na jeho stole vystriedal notový papier. Na konzervatórium sa síce nedostal, no profesor Rimskij-Korsakov mu s odmietnutím ponúkol možnosť brať súkromné hodiny.
Chodil za ním dvakrát týždenne, zadarmo. Poctivo študoval, tak ako celý život. Napriek tomu neskôr tvrdil, že skladateľom človek musí byť, lebo nikto ho to nenaučí. Svojho učiteľa ironizoval: "Rimskij stále opakoval, že Čajkovského hudba je veľmi nevkusná, no na tejto cti sa on sám podieľal rovnako." Stravinského sarkastické poznámky boli trefné. Neunikli im ani ďalšie osobnosti, s ktorými prišiel do styku, nielen hudobníci. Básnika T. S. Eliota napríklad nazval "hypersamoľúbym", zo stretnutia s prezidentom Kennedym v čase kubánskej krízy si odniesol dojem, že "pripomína mladého futbalistu, ktorý nemôže hrať, lebo ho bolí chrbát".
Bol hypochondrom kŕmiacim sa liekmi, v reštauráciách sa panovačne dožadoval pozornosti a večne sa sťažoval na vysoké dane. Keď ho nezaujal koncert, otvoril si detektívku. O vzoroch správania mal svojrázne predstavy, aj keď šlo o ženy - najskôr sa oženil so sesternicou, po jej smrti zviedol manželku istého výtvarníka. Mnohí ho poznali ako egocentrického cynika, vedel sa však dojať, najmä pri spomienkach na rodnú krajinu. Utiekol z nej pred prvou svetovou vojnou a vrátil sa len na krátku návštevu, o štyridsať rokov neskôr. Našiel úplne iné Rusko, no po dvoch týždňoch už túžil po návrate do Ameriky, ktorá mu udelila občianstvo.
Najmä však stvoril impozantné hudobné dielo, udivujúce rozsahom aj pestrosťou. V jeho partitúrach majú miesto veľký orchester i komorné súbory, efektné koncertné skladby i liturgické diela. Mnohé z nich sám hral alebo dirigoval. Ako skladateľ začínal pod vplyvom Rimského-Korsakova, ale rýchlo objavil silu starého ruského folklóru (Svätenie jari, Svadba), potom dlho oprašoval klasickú hudbu a témy (Pulcinella, Kráľ Oidipus), aby na sklonku života začal experimentovať s takzvanou 12-tónovou technikou (In Memoriam Dylan Thomas).
Paradoxne sa tak stalo po dlhoročnom ohováraní zo strany veľkého obhajcu avantgardnej hudby Adorna, ktorý práve jemu vyčítal prílišnú zahľadenosť do minulosti. Proti jeho poetike staval práve radikálnu tvorbu skladateľov pracujúcich s 12-tónovou technikou. Už čoskoro sa ukázalo, že pravdu mal Stravinskij, keď tvrdil, že "umelec môže iba znovu, svojím spôsobom, hovoriť to, čo už bolo povedané".
