|
FOTO - ARCHÍV |
ých náčrtov. V utorok 28. marca uplynulo presne 220 rokov od úmrtia slávneho ruského skladateľa Modesta Petroviča Musorgského.
"Ak mám nadanie, mal by som uspieť. Ak nie, nemá zmysel ťahať ma z bahna," bolo jeho obľúbeným heslom a určite aj dôvodom bohémskeho života, ktorý mu výrazne skrátil život. Prespával u priateľov, pred ženskou náručou dával prednosť alkoholu. No medzitým stihol skladať nadčasovú hudbu.
Napriek bohatej zásobnici krásnych ľudových melódií a cirkevného spevu, Rusko žilo v 19. storočí najmä talianskou hudbou. Centrom koncertného života bol Petrohrad, ktorý ovládali skladatelia a hudobníci z južnej Európy. Situácia sa začala meniť až vďaka dvom menám: Glinka a Dargomyžský. Prvý napísal opery Ivan Susanin a Ruslan a Ľudmila, druhý vo svojom dome od roku 1859 poskytol azyl niekoľkým mladým mužom horliacim za ruskú "národnú" hudbu, čo vošli do učebníc pod názvom Mocná hŕstka. Jedným z nich bol aj Musorgskij.
Dargomyžský bol talentovaný samouk, a to sa dá vlastne povedať o všetkých členoch Mocnej hŕstky. Všetci mali iné zamestnania, hudbe sa venovali vo voľnom čase. Hoci ostatní členovia sa na Musorgského dívali trochu zvrchu (ako jediný nikdy nevycestoval do zahraničia a neholdoval intelektuálnym rečiam) práve on bol spomedzi nich najoriginálnejší.
Narodil sa na dedine, no väčšinu života strávil v Petrohrade. Základy hudby a klavírnej hry dostal od matky, čo bolo nadlho celé jeho vzdelanie. Rodina mu pripravila vojenskú kariéru, on popri tom komponoval. Debut vo forme opery je však ťažké sústo, najmä bez základnej znalosti kompozičného remesla. V Musorgského prípade neúspech spôsobil prvé nervové zrútenie.
Psychické problémy sa nehodili do profilu nádejného cárskeho dôstojníka. Armáde dal zbohom a stal sa úradníkom. Medzitým toľko prenasledoval svojho staršieho kamaráta Balakireva až od neho konečne dostal niekoľko lekcií. Posmelený sa pustil do ďalšej opery. Písal sa rok 1868 a on začal zhudobňovať Gogoľovu komédiu Ženba. Slovo za slovom. Hoci dokončil len štyri scény prvého dejstva, skvele vystihol atmosféru predlohy.
Práve s dokončením vlastných nápadov mal Musorgskij najväčšie problémy. Takmer všetko, čo sa mu však podarilo doviesť do konca, bol geniálny kus. To je prípad opery Boris Godunov a zároveň aj zásluha vedenia Marinského divadla, ktoré mu ju dvakrát vrátilo, aby ju nakoniec dostalo v podobe brilantného realistického diela s dokonale prepracovanými postavami a fascinujúcou hudbou.
Nikdy neprišiel na chuť svojim súčasníkom Verdimu a Wagnerovi. Keď raz pred známymi na klavíri prehrával úvod Schumannovej Symfónie Es dur, pred rozvedením prestal hrať so slovami: "Tak, a teraz sa začína hudobná matematika." Nijaké umenie pre umenie pre neho neexistovalo, túžil sa obracať priamo k ľudu. Preto mal odpor aj voči salónnemu romantizmu Chopina.
V roku 1874, keď vznikla posledná verzia Borisa Godunova, Musorgskij dokončil aj cyklus klavírnych miniatúr Obrázky z výstavy. Ich strhujúce melódie patria dodnes medzi ozdoby koncertných pódií. V úpravách ich hrali artrockeri ako Emerson, Lake and Palmer alebo náš Marián Varga a popová hviezda Michael Jackson, zazneli už aj v množstve filmov.
Ich autor si nestihol užiť slávu. Na slávnom obraze Iľju Repina (na snímke) je zachytený iba pár dní pred smrťou. Červený nos nie je náhoda, ani dôsledok prechladnutia. Krátko po oslave 42. narodením Musorgskij zomrel na následky ťažkého alkoholizmu.
