Oslavy vzniku sú tak trochu absurdné. Historici sa totiž nemôžu presne zhodnúť, kedy má "Boľšoj" tie správne narodeniny. Za najspravodlivejší sa pokladá rok 1776. Vtedy kňaz Peter Vasilievič Urusov získal od imperátorky Jekateriny II. povolenie s cárskou pečiatkou: "Povoľuje sa usporiadať divadelné predstavenia rôzneho druhu, a tiež koncerty a maškarády." Okrem Urusova nikto iný takéto privilégium nemal. A tak, najskôr len na papieri, vzniklo Veľké divadlo. Bolo to pred 230 rokmi.
Sú zdokumentované len dva prípady významných osôb, ktoré odmietli ponuku navštíviť jedno z najslávnejších divadiel sveta. Aleksej Stachanov a Jásir Arafat. Palestínsky líder sa vyhovoril: "Čo by povedali v utečeneckých táboroch, keby ma videli, ako takto hýrim?" Svetový rekordér v ťažbe uhlia z roku 1935 Stachanov sa "Boľšojmu teatru" vyhnúť nedokázal. Nevýslovne však trpel, keď ako námestník ministra uhoľného priemyslu musel kultúrny stánok navštíviť. Donútili ho len vtedy, keď bol v lóži aj Stalin. Bál sa, že generalisimus jeho odpor ku kultúre potrestá.
Divadlo sa usadilo v Petrovskej ulici v roku 1780 a hovorilo si "Víťazstvo múz". Bola to prvá stála scéna v Moskve. V roku 1805 vyhorelo a vďaka tomu má dnes ruská metropola charakteristický symbol - súčasnú budovu Veľkého divadla otvorili v roku 1825 a odvtedy patrí medzi to lepšie, čo Rusko ponúkalo v časoch cárskych, komunistických i súčasných. Pôvodne bolo zamýšľané najmä pre drámu a operu. Avšak nakoniec sa najviac preslávilo klasickými baletnými inscenáciami: Čajkovského Labutím jazerom či Luskáčikom.
Známa budova, pred ktorou si dávajú zraz milenci i veteráni z 2. svetovej vojny, to nemala nikdy ľahké. Niekoľkokrát horela, zatvárali ju a znovu sa vracala k životu. Vďaka dokonalej akustike patrila medzi najlepšie operné scény na svete. Neodborné zásahy to však pokazili. Betón namiesto dreva, plasty a ďalšie výdobytky pokroku dielo skazy dokonali.
Ak pohľad Rusov na históriu môže byť aj kritický, Veľké divadlo zostáva posvätnou kravou. Je nedotknuteľné a uctievané. Hoci má v múroch a vo svojej atmosfére škrabance všetkých epôch, ktorými prešlo, je symbolom trvalých hodnôt ruskej kultúry. Pokusom o ideologické znásilnenie síce čelilo statočne, ale drobným škrabancom neuniklo. Napríklad, keď boľševici nechali vsadiť do pozlátených rokokových štukov kosáky, kladivá a snopy obilných klasov. Dodnes sú v lóži, kde sedával cár Alexander II., Mikuláš II. a po nich Stalin. Oponu skrášlili nápisom ZSSR, takže pripomína dres sovietskych hokejistov. Červený plyš, ktorým je interiér divadla vybavený od svojho vzniku, našťastie komunistom vyhovoval. Oslávili tam pompézne aj 30. výročie VOSR.
Paradoxom je, že "Veľké" asi nikdy neprežívalo také ťažké a rozporné obdobie, ako dnes.
Akoby divoká ruská demokracia a rodiaci sa kapitalizmus zaútočili na starého ducha omnoho tvrdšie, než kedysi komunisti. Aj vrcholné duchovno potrebuje materiálnu podstatu. Kým pred piatimi rokmi hospodárilo ročne divadlo s desiatimi miliónmi dolárov, Viedenská opera spotrebovala 19-krát viac. "Zdržiavať sa v divadle je životu nebezpečné," vyhlásil v roku 2005 riaditeľ Anatolij Iskanov. Budove skutočne hrozilo zrútenie, drevená konštrukcia zhnila, elektrinu naposledy robili v 40. rokoch minulého storočia a herci aj baletní majstri šomrú, že z platu 400 dolárov mesačne nedokážu vyžiť. Na rozsiahlu a nákladnú rekonštrukciu čakalo od roku 1990, keď sa o nej začalo uvažovať. Divadlo z nej vyjde oprášené a očistené od kosákov a kladív. Kompletná obnova starých dobrých vlastností a modernizácia zázemia bude stáť viac ako 700 miliónov dolárov.
Interiér bude patriť medzi najluxusnejšie. A možno tak zanikne aj jeden nešvár, ktorý pretrval od čias organizovaných zájazdov kolchozníkov až dodnes. Do "Veľkého" sa dávno prestalo chodiť v luxusných róbach - hľadisko zaplavili turisti v neformálnom odeve. Po rekonštrukcii budú diváci vraj zasa ctiť "Boľšoj teatr" ako jednu z najväčších kultúrnych hodnôt Ruska.
Autor: agentúra Epicentrum pre SME
